Výnimočné tvrdenia vyžadujú výnimočné dôkazy

Jeden z problémov dnešného sveta je, že informácie sa šíria bez zdôvodnenia. Bez dôkazov podporujúcich tvrdenie. Výroky bojujú s výrokmi. Názory poletujú bez argumentácie, Bez dôkazu je možný akýkoľvek názor. A je mimoriadne ťažké rozlíšiť medzi validitou jednotlivých výrokov. Spoločnosť sa potom nezaoberá faktami, ale emóciami, ktoré sa s tým – ktorým názorom spájajú. Pravdivosť výroku 1 voči výroku 2 nie je definovaná argumentačne, ale vyhráva ten, ktorý nesie väčšiu emóciu. Či už osobnú alebo „množstevnú“. Čím väčšiu emóciu výrok nesie a čím lepšie emócia atakuje naše neuronálne dráhy, tým viac vyhráva.  Najlepšie emočné podklady sú hnev, strach, súcit a hanba. Útočia na naše evolučne staré dráhy. Stavajú ľudí do pozície osôb postihnutých demenciou ťažkého stupňa. Nechápajúce obsah slov, len cítiace emóciu, ktorá ich sprevádza.  “Si povinný ma chápať a strpieť všetky moje pocity!” Emócie majú jednu veľkú nevýhodu. Neumožňujú racionálnu diskusiu. Iste každý z nás zažil “debatu” s emočne “vytočeným” jedincom. Každý iste zažil aj úlohu “vytočeného”. Je úplne jedno koľko faktov sa poskytlo, emócia žila “vlastným životom”, stúpala, dosiahla vrchol a upadla až s katarziou. Niekedy tá katarzia zahŕňala len upokojenie, inokedy stretnutie blízkeho druhu s lietajúcimi taniermi, občas agresivitu. Emócie sú evolučným mechanizmom reakcie na svet. Rýchle, prudké, bez potreby “výpočtového výkonu”. Ich nevýhodou je, že sú nešpecifické, vyčerpávajúce a často vedú k výrazným omylom v konaní s negatívnymi dôsledkami pre jedinca.  Nielen preňho. Majú však výhody – ľahko sa vyvolávajú a pomerne dobre riadia inými. Diskusiu vyhrá ten, ktorý svojho protivníka vie doviesť “bez rebríka na húru”, vytočiť do červena. Zámerné vyvolanie emócií v druhom je zážitkom moci, nadvlády. Davy prepadnuté emóciám sú ľahko ovládateľné, ak ich má v moci talentovaný manipulátor. Emócie sú často základom marketingu. Nechceme, aby zákazník premýšľal, ale aby “cítil tú emóciu z nášho produktu”. Pocity viažu ľudí a robia z nich návratných zákazníkov. “Verím značke” nezahŕňa len reálne dobré skúsenosti, ale veľkú emóciu, ktorú si zákazník s produktom spája. To všetko sú známe veci. V tiktokovom svete naučenej potreby dopamínových “kickov” každých 30 sekúnd je pozornosť vzácna komodita (stačí sa spýtať tvorcov web stránok). Nie je čas čítať obsah. Len titulky. A titulky “predávajú” už dávno. Napokon sme sa dostali do stavu, že obsah je irelevantný pre veľkú časť populácie a informácie sa čerpajú z “titulkov”. Dokonca sa ani nečítajú, len cucajú z prsníka “influencerov”. Influencer môže byť priateľ, sieťová “celebrita”, novinár, politik – hocikto komu verím.   To všetko je známe. Prejavuje sa to nielen smerom vo vzťahoch manipulátor – obete, výrobca – zákazník, noviny – čitateľ, ale aj v priebehoch bežných diskusí. Medzi obyčajnými ľuďmi. Nemáme čas čítať obsah, ale prežívame hodiny vzájomnými urážkami a hádzaním si “titulkov” o hlavu. Nemusíme ísť ďaleko po dôkazy. Hilter bol skvelý manipulátor, dokonalý surfér na emóciáciách. Veľa po ňom nasledujúcich politikov sa snaží o podobný úspech s použitím rovnakých prostriedkov. Vzbudiť emóciu, ideálne všetky základné a potom ukázať, že on je záchranca, cesta, katarzia týchto emócií. Trump (aby sme sa vyhli oku nášho Mordoru a ukázali radšej americkú politiku) vyhráva práve preto, že dokáže surfovať na vlnách emócií, kým jeho súperi nato potrebujú mediálnu mašinériu, lebo im chýba osobný talent. Napriek tomu je na hony vzdialený talentovanejšiemu Obamovi. Emócie sú nákazlivé. Hnev a strach sa dokážu šíriť ako oheň po vyschnutej tráve. Sofistikovanejšie modely pracujú so súcitom. Často ruka v ruke s hanbou. “nie je vám hanba, že nesúcitíte s ….?” “aký ste to človek, ak nemáte súcit s…”. Cieľom je vyvolať súcit s neexistujúcou krivdou, nespravodlivosťou a utrpením – parazitovaním na sociálnej emócii. Pre istotu posmelené vyvolaním sociálnej hanby – čo je veľmi silná emócia, vyžadujúca podľahnúť fejkovému súcitu pod tlakom skupiny – “všetci vaši priatelia už prispeli…”, “všetci vaši priatelia si myslia..”, “všetci dobrí ľudia si myslia…”. Nik nechce byť vyčlenený mimo sociálnu skupinu, samota je desivá (prečo tu nebudem rozoberať).     A presne tieto postupy sa používajú aj v diskusiách na sociálnych sieťach. Málokto je ochotný pripojiť aj dôkaz, potvrdenie svojho tvrdenia. Málokto je aj ochotný ho čítať. Olympiáda emócií Ak olympiáda v Paríži niečo dokázala, tak najmä to aký je svet rozdelený, aké napätie panuje medzi skupinami. Dokázala aj to, že obe strany konfliktu, ktorý tu nerád, ale predsa pre úsporu času spaušalizujem na progresívec vs konzervatívec, používajú tie isté taktiky. Taktiky, ktorých cieľom nie je argumentácia faktov, ale emócií.    Väčšina príspevkov spĺňala nasledovné: sociálne pohanenie všetkých, ktorí si nemyslia čo ja vyzdvihnutie seba – “lebo ja si to nemyslím a preto som lepší”. Často nepriame “vzdelaní vedia”, “nevzdelanci a hlupáci veria opaku čo tvrdím ja”… pseudofaktický argument – fakt, ktorý sa na prvý pohľad zdá valídny v téme diskusie, ale je len časťou alebo úplne nekoreluje s jadrom danej témy a obchádza problém   ako optional boli dodané: útok na súcit “ach aké chúďatko.. ako sa ubližuje” výzva k poriadku “treba s nimi (tými druhými, hanebnými, podradnými, hlupákmi) zatočiť, minimálne obmedziť ich právo šíriť dezinformácie*” *dezinformácia – akákoľvek informácia, ktorá nevyhovuje mne osobne   Ako štandard bolo prítomné kolektívne delenie – “perverzní progresívni slniečkari”, “zadubení kresťanskí dezoláti”v rôznych verziách. Čaro kolektívnej hanby a prideľovanie jednotných charakteristík veľľkému množstvu ľudí na základe príslušnosti k skupine na základe niektorých vonkajších znakov je v tom, že báječne sa dajú odôvodniť akékoľvek nemorálnosti páchané na jednotlivcovi a skupine “nepriateľského názoru”. Sprevádza ľudstvo po celú existenciu, ale majstrovstvo dosiahlo toto delenie v dvoch novodobých ideológiách – nacizme a marxizme. Nadšanie s akým delíme ľudí do skupín je na konci sprevádzané gulagmi a koncentrákmi. Progresivizmus a “neokonzervativizmus” si vybrali to “najlepšie” z oboch ideológií, pričom progresivizmus trošku vedie. Predsa len priniesol renesanciu klasických rasistických princípov – vidieť všetko cez farbu pokožky. Neokonzervativizmus sa ho snaží dobehnúť návratom ku kultu osobnosti (Putin a drobné národné bábky) a klasickému šovinizmu.  S úsmevom treba prijať velebenie tolerancie a inkluzivity, ktoré nasleduje urážanie, ponižovanie a dehumanizácie celých veľkých skupín. Tak trocha sa to zdá kontradiktórne. Pokiaľ človek je dostatočne ideologicky heretický.   A samozrejme útoky ad hominem. Ale to už je taká klasika, že škoda o nej hovoriť. Tento formát nebol vyhradení “dezolátom”, ale bol