Tretia epocha

O ďalší krok dopredu Málo si uvedomujeme tú prevratnú zmenu, ktorou ako ľudstvo prechádzame. Za posledných 200 až 250 rokov sa ľudská spoločnosť zmenila do nepoznania v porovnaní s tisícročiami predtým. Predstavuje to rovnako kvalitatívny posun, ako keď sme prešli od života lovcov a zberačov k poľnohospodárskej civilizácii. Teraz žijeme v tretiu etapu / epochu civilizácie. 1.etapa Lovci – zberači Prvou etapou boli tí lovci – zberači. Nepočetné skupiny migrujúce hore dole po zemi. Bez pevného centra. Bola to v istom zmysle rovnoprávna spoločnosť. Všetci v skupine sa poznali, vodcom bol niekto, kto sa roky osvedčil v manažovaní skupiny. Ženy a muži si boli rovnocenní, rovnako pracovali, rovnako hladovali, rovnako utekali. Napriek malému počtu a obrovskému priestoru sa skupiny aj tak klbčili. Lebo viac zvere, viac plodov v istých oblastiach, tieto „revíry“ robili atraktívnejšie ako iné. Ale boje boli zriedkavé a viac sa oplatila nebojovať ako bojovať. Straty sa nahrádzali dlho a ťažko. Strata nebola len smrť, ale aj zranenie, ktoré vypojilo člena z fungovania. A zdrojov bolo málo a človek mal len minimálnu nadprodukciu, ktorá by umožnila prekryť obdobie nefunkčnosti. Neschopnosť získať z okolia viac energie ako sa dalo nazbierať a uloviť limitovala počet členov, morálku a svetonázor. Božstvá boli početné, rôznorodé. Kontakt so ostatnými skupinami zriedkavý, takže zosúladenie nebolo ani možné ani potrebné. Detí bolo málo, lebo gravidita a starostlivosť vypojovala ženu z účasti na práci. Muž tak musel pracovať hneď za troch. Našťastie komunita si navzájom pomáhala, takže to bremeno neniesol len jedinec, pár “ postihnutý“ dieťaťom. 2.etapa Poľnohospodárstvo Druhá etapa – poľnohospodárska,  prišla z poznatkom schopnosti zabezpečiť energetické zdroje v omnoho vyššej kvalite a množstve – pestovaním plodín. To zaviedlo pevné miesta, koniec migrácie. Lenže získať dostatok plodín bola namáhavá práca. Všetko bolo na „ručný“ pohon. Obrobenie pôdy vyžadovalo väčší počet ľudí, počet, ktorý vysoko prevyšoval limity migrujúcej skupiny. Tento efekt nárastu populácie súvisel už priamo z usadením sa. Ľudia usadení „produkujú“ viac potomstva automaticky. Ako príklad si môžeme zobrať rómsku populáciu. Kým kočovali, počet potomstva bol limitovaný – „len toľko koľko sa zmestí do koča“. Upevnenie na konkrétne miesto okamžite viedlo k „nadprodukcii“ potomstva. Bola to radikálna zmena štýlu života, neboli pripravení na túto zmenu. „Cigánsky problém“ padá celý na hlavu sociálnym inžinierom, ktorí predpokladali, že stačí zmena prostredia a zázračne sa zmenia charakteristiky spoločenstva. Tento trend je stále badateľný aj dnes, keď sa „idealistickí“ (a hlúpi) sociálni inžinieri domnievajú, že stačí zmena podmienok a zázračne okamžite príde k prerodu spoločenstva (migranti). Nie, spoločenstvo pokračuje desaťročia (možno aj dlhšie) v kultúrnych trendoch ako za „starých čias“. Akurát, že stará kultúra v nových podmienkach vedie k bizarným “ nežiaducim účinkom“. A nie, nie je to rasistický pohľad. Platí to pre všetko ľudstvo. Napokon aj Slováci sú rovnakým dôkazom tejto tézy.  Storočia xenofóbie, uzavretosti („cudzie nechceme, svoje si nedáme“), ktoré pomohli prežiť a udržať si identitu, spolu s kultúrou feudálneho zriadenia sa ukazujú ako tragicky  limitujúce v zmenených podmienkach globálneho sveta. Prevzatie novej kultúry, nových (pre skupinu) mechanizmov existencie je dlhodobé, ale prebehne rovnako u každej skupiny. Lebo pod pigmentom sú základy identické bez rozdielu. Ale späť k poľnohospodárstvu. Starostlivosť o polia vyžadovala množstvo „strojov“, čiže ľudí. Nielenže sa množili „automaticky“ a bolo teda potrebné zvyšovať výnos plodín, tak aj väčší výnos (plodín = energie) viedol k nadprodukcii členov komunity. Došlo k radikálnej zmene podmienok a po desaťročiach (storočiach) aj radikálnej zmene kultúry. Starozákonné choďte a množte sa dostalo nový obsah – produkcia nových ľudí- strojov sa stala imepratívom. Kto zanedbával produkciu, páchal hriech na spoločenstve. To viedlo k pohľadu na ženu ako producentovi detí a homosexualite ako hriechu. Spoločnosť sa rozdelila na 3 časti: vládnucu vrstvu, poľnohospodárov a vojakov. Množstvo ľudí žijúcich na jednom mieste vyžadovalo organizáciu, hierarchiu. Vodcovia sa oddelili od zbytku. Na rozdiel od predchádzajúcej etapy už ich priamo nikto nepoznal alebo len úzky okruh, ich schopnosti sa presunuli do abstraktného pojmu „manažment spoločenstva“, prestala teda byť možnosť posudzovať ich podľa rovnakých kritérií ako zbytok skupiny. Abstrakcia moci sa odrazila aj kultúrne. Moc bolo potrebné zdôvodniť a náboženstvo zohralo významnú úlohu. Zabezpečovalo rešpekt k vládnej moci na podklade „vôle bohov“ alebo priamo zboštením vodcu. Náboženstvo Náboženstvo nebolo vytvorené za týmto úmyslom ako sa niekedy domnievajú marxisti. Náboženstvo odráža abstraktnosť našej mysle. Pátranie po transcendetalite, hľadanie zmyslu, útechy v utrpení, snahu pochopiť svet. Ak sa teda „povýšilo“ do štátnej kultúry nebolo to preto, že apriori zdôvodňuje moc človeka, ale naopak jeho limity a odkázanosť na priazeň božstiev – popisuje moc božstiev nad ľudským osudom. Stalo sa tak preto, že to bola jediná abstraktná idea (zbierka ideí) dostupná ľuďom. Tak je celkom samozrejmé, že na vysvetlenie abstrakcie moci vládnej vrstvy sa použila jediná abstrakcia, ktorú ľudia poznali. A zároveň zboštilo človeka – namiesto tajuplných božstiev, skrývajúcich sa v stromoch, kríkoch, riekach udelilo moc nad ľudským osudom človeku. Čína a Egypt (ale aj Nemecko a Rusko) sú krásne príklady zbožštenia vodcu. (Aj keď v Číne – sú to múdri ľudia – vymysleli isté východisko – vládca sa dal zosadiť keď „stratil podporu nebies“, reálne však disponoval „božskou“ mocou). Náboženstvo splnilo nielen túto úlohu, ale aj úlohu organizátora spoločenstva, dodanie spoločného cieľa (dôležitý moment vzájomnej kultúrnej dôveryhodnosti) a aj  pocit, že trpieť tu a teraz má zmysel a odmena bude „neskôr“. Chránilo ľudí pred ich vlastnými impulzami, limitami. A s dobou sa stalo aj zdrojom udržiavania a šírenia znalosti, priam zdravovedy. Napokon mnohé postupy majú celkom vedecky racionálne jadro – obriezka, nekonzumácia prasiat, resp hovädzieho dobytka (parazitózy), atď. V západnej civilizácii ( blízkovýchodno – severoafricko – európska) došlo ku kulturálnej zmene až s príchodom kresťanstva, ktoré jednoznačne oddelilo vodcu – človeka od transcendetality Boha (medzičasom už len jedného). Aj keď aplikácia v praxi bola eufemisticky povedané nedokonalá, tak tento moment má stále dôležitý kultúrny dopad. Keďže jedným z pilierov náboženstva bola snaha zabezpečiť kultúrnu kontinuitu, tak je prirodzené, že náboženstvá reagujú veľmi pomaly na meniace sa podmienky – držia sa ako kliešť základných ideí. A to do takej miery, že radšej budú v záujme udržania stability a kontinuity donekonečna obhajovať zjavné bludné a mylné predstavy, ktoré sú