Pravidlá evolúcie
V 19. storočí kultúra preferovala víťazstvo nad prehrou. Niežeby to bolo inokedy inak, ale skupina víťazov sa regrutovala z finančne úspešných. Síce bohatla spoločnosť ako celok, ale špičku začali tvoriť ľudia, ktorí nemali za sebou legendu oprávnenosti moci. A potrebovali ju. Každá moc vyžaduje legendu o svojej oprávnenosti. Králi z Božej vôle ju mali v religiozite. Zbohatlíci neurodzeného pôvodu potrebovali inú legendu. Darwin geniálne formuloval pravidlo o prežití najschopnejšieho (prispôsobiť sa). Tak si ju nové autority privlastnili a dokreslili. Zrazu sa z “the fittest” stalo “the mightest”. Najviac klamu podľahol Nietzche, tvrdením o silných, dominantných a priam historickej povinnosti ostatných im slúžiť. Tým aj evolučná teória dostala iné konotácie. Riešil sa “boj o prežitie”, “právo moci” ako oprávnená, priam vedecky podložená nutnosť boja s “podradnými” zložkami. To všetko podriadené hrubou vrstvou homocentrického narcizmu o podrobení sveta, ovládnutí prírody… Človek zrazu mohol, nie musel podrobovať všetko svojej vôli. Verne a Wells sú príkladmi budovateľského nadšenia sveta, ktorý postrádal hranice. Toto nadšenie z poznania vystriedala úzkosť o necelé storočie neskôr. Ale o tom neskôr.Takže evolučná teória prirodzene sa stretala z odporom. Nie všetkym sa páčila premena spoločnosti, opustenie “starých dobrých” štruktúr bezpečia Božieho kráľovstva a rozhodne nie aplikácia arogancie moci v spoločenskom živote. A tak evolučná teória bola znevažovaná a dodnes je, ako reprezentant, legenda nedobrého spoločenského usporiadania sveta. Pritom evolučná teória je všetkým iným než odôvodnením bezbrehého chrapúnstva. Dokonca je s ním v priamom rozpore. Omnoho viac bodov má spoločných s vierou. Kresťanstvom obzvlášť a veľmi málo s autoritatívnymi režimami, ktoré aj na nej zakladali “historickú povinnosť” svojej existencie.Evolúcia, keďže je motivovaná nachádzaním úspešných riešení problému prežitia, nerieši individualitu, ale prežitie v čase života ako takého. V čase nie je konkrétna stanovená doba. Je to prežitie do ďalekej budúcnosti. Do večnosti. Do života večného.Čo zabezpečuje väčšiu šancu prežiť? Stabilita ekosystému. Stabilný ekosystém umožňuje prežiť s nižšími energetickými nákladmi. Stabilita ekosystému nie je založená na krutom boji jednotlivých účastníkov, ale naopak na schopnosti ich spolupráce, vzájomnej výhodnosti “obchodovania”. Preto sú formy života, ktoré odmietajú spolupracovať odsúdené na krátkodobejšiu existenciu, než tie čo kooperujú. Evolúcia významne preferuje spoluprácu. Schopnosť spolupracovať v harmonickom súžití a vzájomnej výhodnosti je dominantná črta evolúcie.Existencia predátorov, parazitov je v každom ekosystéme potrebná. Preto existujú. Nie sú však dominantné prvky ekosystému. Tvoria len malé percento. Pohľad 19. a 20.storočia na evolúciu bol pohľadom na predátorom ako najvýznamnejších reprezentantov ekosystému. Bol to obrovský klam, výrazne kultúrne podmienený. Úplne ignoroval realitu dominantnej harmonickej spolupráce v prírode.Takže nie, evolúcia preferuje spoluprácu, nepreferuje krvavosť boja predátorov “o prežitie”. A to je základom aj všetkej morálky a vnímania dobra. Religiózne chápanie oboch uvedených je len odleskom primárne evolučnej potreby.Predátori aj parazity potrebujú na prežitie funkčný systém. Bez neho zomierajú. Preto sa nikdy ani v ľudskej histórii dlhodobo nepresadili predátorské alebo parazitické formy ako dominantná črta spoločnosti. Najbohatšie, najprosperujúcejšie a najbezpečnejšie boli formy, ktorým dominovala spolupráca, vzájomný rešpekt a prospech. Škoda, že vzdelávanie sa sústredí na význam predátorov (aj pri ich krátkodobých úspechoch) a nie na prosperujúce spoločnosti.