Potrebujeme viac dôvery. Len populácia, ktorá je schopná vzájomnej dôvery, je schopná tvoriť prosperujúce prostredie. Lenže čo je to dôvera a čo znamená dôverovať niečomu / niekomu?
Človek ako každý iný biologický tvor chce prežiť. Aby prežil chce porozumieť prostrediu. Prostredie je všetko v okolí, živé, neživé. Dokonca aj samotný človek je sám sebe prostredím. Porozumieť niečomu možno vtedy, ak sa správa predvídateľne. Ak vieme odhaliť vzorce jeho správania. Ak totiž vieme ako sa systém správa, vieme odhadnúť reakcie prostredia na naše činy. Pri ľudskej schopnosti abstrakcie to znamená možnosť plánovať aj sofistikované a komplexné ciele a cestu k nim a schopnosť odhadovať úspešnosť našich krokov, smerujúcich k dosiahnutiu týchto cieľov.
Dôvera je teda veličinou, ktorá meria pravdivosť vzorcov správania prostredia. Najvyšiu dôveryhodnosť majú vzorce, ktoré sa opakujú pri každej skúsenosti.
Neexistuje človek, ktorý by napríklad nedôveroval gravitácii. Ak by sa nedalo spoľahnúť na pravidelne testovanú skúsenosť, že veci padajú k zemi, tak by to vnieslo výraznú nedôveru, napr. v defenestrácie🤣.
Systémy, u ktorých nemožno predpokladať istotu vzorcov správania vedú k neistote výsledku, teda k nedôvere.
Platí, že ak prostredie nevedie k istote opakovaných vzorcov správania, nie je teda možné odhadovať úspešnosť našej vlastnej aktivity, výrazne sa znižuje schopnosť plánovania budúcnosti.
Neschopnosť plánovať budúcnosť pri nízkej predvídateľnosti prostredia vedie k bezmocnosti. Bezmocnosť je najhoršia emócia. Je zdrojom úzkosti, depresie, frustrácie, hnevu, nenávisti.
(Existuje špecifická subforma bezmocnosti – rodičovská bezmocnosť).
Svet je komplikovaný. Časť z neho tvoria chaotické systémy, napr. počasie. Naša schopnosť tvoriť predpovede je limitovaná. Snaha prekonať tieto limity viedla (vedie a bude viesť) k rôznorodým snahám prekonať ju a „porozumieť“, teda odhaliť vzorce správania. Veda a náboženstvo sú jednými z foriem tejto snahy a zdieľajú identické pohnútky v tomto smere – pochopiť pravidlá sveta. Veda koná racionálne, inkrementálne, odhaľuje „jednoduché“ vzorce a postupne ukrajuje z chaosu, zo „sunta leones“ na mapách (ne)poznania. Náboženstvo ponúka „transcendentálny“ pokoj. Namiesto boja z chaotickými systémami jednoducho nadradí všetkému pozorovanému na pohľad chaotickému správaniu vrstvu „pokoja, stability, predikovateľnosti“. Toto je aj dôvod, pre ktorý monoteistické náboženstvá „zvíťazili“ vo väčšej časti ľudstva. Náboženstvá polyteistické, kde bohovia konajú ( ľudsky) nepredvídateľne, len ťažko plnia úlohu dôveryhodnosti v usporiadanie sveta.
Najčastejšie pojem dôvera používame na popis vzťahov.
Človek je evolučne vybavený základným nastavením dôverovať. Je to tým, že človek je sociálne zviera. Základné nastavenie dôverovať je dané aj nutnosťou. Nezrelosť pri narodení robí človeka plne odkázaného na svoje okolie. Tak akosi je najlepšie veriť, že to okolie s ním myslí dobre. Nedôvera by nepriniesla žiadny benefit. Ak je prostredie nedôveryhodné, tak prvotná nedôvera bezbranného tvora neprinesie žiadnu zmenu. Maximálne nesie riziko zlého zhodnotenia situácie a nedôveru aj v stave, keď je neodóvodnená. Preto ľudia majú v ROM pamäti zakódované dôverovať. To samozrejme v prípade nevhodnej rodiny, najmä matky ako primárnej figúry, vedie k vývoju tragického rozporu medzi ROM a RAM, ergo medzi vrodeným nevedomým a skúsenostne vedomým. A k rozvoju klinických príznakov úzkosti, hnevu, pochybností o sebe…
Potrebu, nutkanie dôverovať má človek vrodenú. Pri dôvere voči okoliu (a v samého seba), hrá detstvo rozhodujúcu úlohu. Nastavuje totiž systémové nastavenie človeka. Nastavuje jeho predpoklady. Predpoklady sú výrazne sociálne definovanou zložkou. Určujú pohotovosť človeka k dôveryhodnej interakcii s okolím (a opätovne k sebe samému). Ak je jedinec vystavený, dlhodobo a opakovane, chaotickému, ohrozujúcemu okoliu, jeho pohotovosť (readiness) k dôvere sa výrazne naruší. To platí celoživotne, ale práve detstvo nastavuje základný stav. Čiže pri vytváraní dôvery je dôležitý nielen stav okolia, ale aj predpoklad / pohotovosť jedinca dôverovať.
Nízky stupeň pohotovosti vedie aj v dôveryhodnom prostredí len k pomaly nastupujúcej dôvere, pri nedôveryhodnom prostredí sa len upevňujú vzorce správania „nemožno veriť“.
Pohotovosť / pripravenosť dôverovať je modifikovaná aj inými faktormi.
1. Osobná skúsenosť – po väčšinu histórie ľudstva bol tento faktor dominantný. S nárastom populácie a najmä zvýšenou frekvenciou kontaktu s neznámymi sa do popredia dostávajú iné faktory.
2. Spoločný cieľ. Existencia spoločného cieľa dokáže vyvolať atmosféru dôvery a spolupráce. Spoločným cieľom môžu byť aj pri inak rôznorodých pohľadoch napr. vyšší záujem spoločenstva (prežitie, prosperita apod.)
3. Spoločné hodnoty. Zdieľanie základných spoločných hodnôt je pomerne uspokojujúci faktor.
4. Zdieľanie spoločnej ideológie. Ideológia je zmesou predchádzajúcich faktorov zabalená do ucelenej formy viery, rituálov a každodenných prejavov. Hostilné ideológie majú tendenciu vyžadovať poslušnosť v rámci skupiny a nevraživosť voči nečlenom.
5. Spoločný nepriateľ. Variácia na tému 2 a prípadne 4. Oproti faktoru 2 je vymedzená apriórnym negatívnym postojom k okoliu, čo vedie k nárastu zla a krehkému spojenectvu, ktoré je náchylné sa rozpadnúť akonáhle skončí zdieľaný hnev, event. nenávisť.
6. Funkčný systém spoločnosti. Ak veci fungujú vzniká automaticky vyššia hladina pohotovosti dôverovať si. Na druhej strane funkčný systém je podmienený už existujúcou „nadkritickou“ hranicou dôvery v spoločenstve navzájom. Funkčné systémy povzbudzujú dôverovať, nefunkčné systémy majú opačnú tendenciu. Tak ako množstvo dôvery je limitované tak aj množstvo nedôvery má hranicu.
Nedostatok dôvery vedie k rozpadu spoločnosti, jedinci pristupujú k sebe s veľmi nízkou pohotovosťou si dôverovať, obmedzujú interakciu a ak tak fungujú prevažne hostilne, lebo predpokladajú negatívne konanie ako apriórny trend každej interakcie. Spoločnosť sa atomizuje na drobné, mnohopočetné skupinky navzájom sa hašteriace a neschopné sa dohodnúť aj na elementárnych faktoch. To necháva priechod všetkej nahromadenej frustrácii, hnevu a nenávisti v každom jedincovi. Vo výsledku sú na tom všetci horšie. Nič nefunguje, všetko sa rieši len báze úzkoprsých egoistických záujmoch. Patologické osobnosti v tomto prostredí ožívajú a prosperujú. Schopné manipulovať, sú rázne – konajú rýchlejšie než myslia, čo vzbudzuje obdiv. Spočiatku. Keď sa všeobecná skaza dokoná, ľudia pochovajú mŕtvych a začnú odznova. Lebo minuli všetku zlobu, ktorú v sebe mali a sú pripravení znova spolupracovať. Vtedy pozitívne „dôveryhodné“ osobnosti v tom pozitívnom zmysle sa stanú kondenzačnými jadrami novej spoločnosti.
A môže začať nový cyklus.
Je otázka či je možné tento cyklus ovplyvniť a vyhnúť sa prepadom do biedy a utrpenia. Obávam sa, že nie. Udržiavanie dôveryhodnosti prostredia je náročné a nemožno ho nariadiť zhora. Dôvera spoločnosti je totiž na konci sumou dôvery, ktorá je prítomná v spoločnosti, v bežných ľuďoch. V konaní Jozefov Makov. Pokiaľ sa tento človek milión necíti zodpovedný za stav spoločnosti, za svoje konanie, nepohne s tým sebelepšia „vrchnosť“. Na zvýšenie dôvery pritom nie je treba veľa. Stačí sa správať milo, empaticky, nesúdiť a nehádzať kameňom a nájsť trocha lásky k blížnemu. Púšte sú zbierkou zrniek a oceány kvapiek. Jedna kvapka oceán nevytvorí, ale bez nej žiadny oceán nebude.
Vianoce sú príležitosťou zaželať si, aby každý z nás bol aspoň pre jedného ďalšieho človeka takým pevným bodom, ktorý mu dodá pocit, že vie pohnúť svetom. Bodom, ktorý v oceáne chaosu, neistoty, strachu, úzkosti a frustrácie dá pocit, že možno dôverovať. Netreba žiadne veľké činy, len drobné skutky lásky k blížnemu. Málokto vie tiecť dobrom, ale kvapkať môže každý. Kvapka denne. A kvapky tvoria aj najväčší oceán.
