Na začiatku bolo…
Kedysi dávno sa stalo čosi, čomu nerozumieme dosť dobre. Z jednoduchého stavu energie sa veci komplikovali. Vlnenie energie tvorilo stále komplikovanejšie harmónie. Spev vytvoril najjednochšie prezentácie základných častíc. Tie sa spájali do stále komplikovanejších akordov. Až vytvorili to čo nazývame hmotou. Spočiatku jednoduchou v tej najjednoduchšej forme zhlukov protónov, neutrónov a elektrónov – vodíku. Vodík sa spájal, tvoril mračná, tie hviezdy. TIe doslova stlačili jednoduchý zvuk vodíka do podoby stále zložitejších akordov. Tvorili zložitejšie a komplikovanejšie prvky, ktoré sa potom s ráznym hukotom činelov rozhodili po orchestri. A orchester ich dychtivo vzal a spájal ich do viac a viac komplikovaných nápevov. Nápevy prvých dejstiev zanikali, ostal len po nich len šum prvotnej hry, ktoré sme schopní vnímať aj my v treťom dejstve vesmírnej opery. Ak pozorne počúvame.
Kedysi boli veci jednoduché a potom sa skomplikovali
Prečo sa tak deje nevieme. My nevieme ani či naozaj boli na začiatku veci tak jednoduché. Možno nie. Možno neboli. Len sa domnievame, keďže že stav sa javí jednoduchší čím ďalej hľadíme do minulosti. Tento pocit zdieľame aj na vlastnú individuálnu aj druhovú minulosť, nemusí to byť len minulosť sveta.
Ako vznikol život
Nevieme. Všetko ale ukazuje, že cesta prirodzene vedie k vzniku komplikovanejších štruktúr. Nie je potrebný zázračné mávnutie prútikom. Jednoducho sa to stane. Malé chemické štruktúry sa spoja do zložitejších a tie sa začnú kopírovať. Začnú meniť okolitý “mrak” jednoduchosti na komplexnejšie štruktúry. Rovnakým spôsobom ako sa z “mraku” vodíka stali hviezdy, tie vyprodukovali ďalšie komplexnejšie štruktúry a pohlcovali “povaľujúce sa mračná” materiálu.
My samozrejme máme skreslený pohľad. Vnímame celý proces z pohľadu víťaza. Z pohľadu chemických zlúčenín, ktoré mali takúto schopnosť. A zdá sa nám záhadné ako sa “to” mohlo stať. Nevnímame “porazených”. Tie množstvá zlúčenín, ktoré boli možno blízko k dosiahnutiu tohto stupňa komplexnosti, ale ho nedosiahli. Je to podobný klam ako keď zbadáte pyramídy. Bez znalosti histórie podmienok sa javí “objavenie sa” mohutnej stavby ako zázračné. Lebo nevnímame proces stavby, nevieme o desiatkach pokusov, ktoré zlyhali. Vnímame len výsledok. Akoby z ničoho. Podobný klam zrejme obdobne “klame” aj o vzniku života.
Čo vieme, je že potom čo sa objaví chemická štruktúra schopná kopírovať samú seba, tak tak koná ako jediný “zmysel” svojej existencie. Ona samozrejme žiadny zmysel nemá. Je len náhodným zhlukom, ktorý disponuje jednoduchým “programom”. Kopírovanie samej seba je totiž to jediné čo vie. Robí tak preto, lebo to robiť vie. Dokázali to v Googli, keď vytvorili kúsok mimoriadne jednoduchého kódu s mimoriadne jednoduchými schopnosťami. Dostali replikátor, ktorý sa nielenže replikoval, ale aj sa menil na stále lepšie efektívnejšie replikovanie. Pričom nikde nemal zadaný žiadny zmysel svojej činnosti. Mutoval a efektívnejší kód prežíval až “vytlačil” všetky varianty, ktoré neboli také efektívne. Ak by kód mal dostatok času a zdrojov s veľkou pravdepodobnosťou jedného dňa vytvorí komplikované programy.
Má život zmysel?
Určite. Je zakotvený v úplnom začiatku, v podstate jeho vzniku. Zmyslom je replikovať štruktúru. Žiadny iný zmysel nemá. To, že tento základný a jediný zmysel “mizne” so vzostupom komplexnosti je fakt, ktorý nás metie.
Zmyslom života je výroba replík. Život, ak mu priradíme samotnú kategóriu, je takpovediac liberálny. Je mu ukradnuté akým konkrétnym spôsobom tento cieľ naplní. Nepreferuje žiaden organizmus, žiadnu životnú formu. Vyhráva len tá, ktorá napĺňa tento cieľ najlepšie. Život je svojim spôsobom alterácia na úvahu o umelej inteligencii, ktorej cieľom je zefektívniť výrobu kancelárskych spiniek. Len nejde o spinky, ale o trvalú udržateľnosť replikácie. A rovnako ako v spinkovom myšlienkovom pokuse, všetko konanie sa podriadi totalite cieľa.
Stupne komplexnosti
Každý stupeň komplexnosti prináša nové vlastnosti, ktoré nevyplývajú z hierarchicky nižších stavov (komplexnosti). Nemožno ich z nich priamo odvodiť. Pochopením fungovania hierarchicky jednoduchším zložkám priamo nevedie k “objaveniu” nových vlastností ďalšieho stupňa komplexnosti. Nové vlastnosti sú len čiastočne uchopiteľné na podklade poznania nižších, jednoduchších, zložiek systému.
Nevieme na ich základe robiť predpovede, aspoň nie dokonalé, o hierarchicky vyššom, komplexnejšom stupni. To je príčina trvalej frustrácie fyzikov, ktorí napriek poznaniu základných štruktúr nie sú schopní odvodiť z tohto poznania vlastnosti kompletnejších systémov. Preto hľadajú medzery, ktoré zrejme neexistujú, vo svojich vedomostiach. Táto snaha nebude s veľkou pravdepodnosťou odmenená úspechom. Eventuálna realita hierachicky usporiadaných “skokov” komplexnosti totiž skoro úplne kazí krásnu a prívetivú predstavu o tom, že stačí poznať základné vlastnosti systému a je následne možné odvodiť všetko. Aj tie najzložitejšie štruktúry. Obdobnú frustráciu zažívajú vedci v neurovedách. Kvalitatívna zmena s rastom komplexnosti je totiž nepostihnuteľná rozpoznaním pochodov jednotlivých súčastí.
Preto došlo aj k oddeleniu psychiatrie od neurológie. Ukázalo sa totiž, že samotné takpovediac mechanické fungovanie nervovej sústavy nestačí ani na popis, nieto na liečbu psychických porúch.
Hierarchické skoky komplexnosti sú matematicky neredukovateľné. Je nutnosť prebehnutia výpočtu, kde výsledok nevieme odvodiť od začiatočného stavu. Nevieme jednoducho preskočiť x krokov. Vieme len veľmi nahrubo odhadnúť výsledok. Čím viac krokov preskakujeme, tým nejasnejšiu predstavu o výsledku budeme mať.
Príkladom je schopnosť predpovedať tvar bielkoviny. Aj keď poznáme dokonale základné chemické a fyzikálne pravidlá, odhad terciárnej a kvartérnej štruktúry bol pred AI neriešiteľný problém. S mimoriadne sofistikovanými a energeticky náročnými postupmi, ktoré nie sú založené na výpočte, ale učení sa AI, vieme odhadnúť štruktúry na 90% reálnej proteínovej štruktúry. Čiže nepoznáme presný výsledok, len odhad. Aj keď už dnes pomerne presný. A to je rozdiel len jednej, dvoch hierarchických stupňov. U komplexnejších systémov je to omnoho horšie.
Vedomie
Má bielkovina vedomie? Má vírus vedomie? Má ho baktéria? Kde prvýkrát je kvalitatívny skok nevedomie – vedomie prítomný? A čo do frasa to vedomie vôbec je?
Za mňa vedomie vzniká ak existuje definovateľná hranica medzi ja a to ostatné. Bez definície vlastného priestoru niet vedomia. Preto bielkoviny ani vírusy nemajú vedomie. Až jednoduchá, aj tá najjednoduchšia bunka, nadobúda vedomie. Vzhľadom na svoju komplexnosť musí vnímať seba, prostredie v ktorom sa nachádza a tvoriť predikcie svojich stavov a stavov prostredia a konať tak, aby zachovala svoju vlastnú existenciu. Je to kvalitatívny skok od mechanickej činnosti “automatickej” replikácie.
Život nie je definovaný vedomím, ale prítomnosť vedomia je príznakom prítomnosti života. Vírusy sú živé, aj keď vedomie nemajú. Majú však schopnosť replikácie a podliehajú evolúcii. Ich mechanizmus replikácie je sofitikovaný a sú nositeľmi informácie, ktorá kvantitatívne aj kvalitatívne presahuje informačnú hodnotu bielkovín, kryštálov a iných hierarchicky menej komplexných štruktúr. Hranica od kedy začína život je arbitrárna. V podstate čokoľvek čo sa dokáže replikovať na základe informácie, ktorú obsahuje je živé. V tomto zmysle aj počítačový kód, ktorý sa replikuje je živý. Síce na tej najnižšej, nevedomo mechanistickej úrovni, ale je. To čo môže prekážať pri akceptácii tejto definície je to, že naše chápanie života je spojené s existenciou entity v prírode a schopnosťou replikácie bez zásahu jednoducho spoznateľného “tvorcu a opatrovníka”. Umelé prostredie nepokladáme za dostatočne významné, aby sme prisúdili vlastnoť “život” replikantom v ňom. To je asi aj chyba úvahy, o ktorej sa presvedčíme čoskoro pri AI.
A tak ako prebieha evolúcia čohokoľvek, tak prebieha evolúcia aj v oblasti vedomia. So stupňom komplexnosti organizmu, stúpa kvantitatívne aj množstvo vedomia. Jednoducho preto, lebo čím komplikovanejší systém je, tým vyspelejšia musí byť riadiaca, integratívna zložka. Preto niet divu, že čím vyššie na evolučnom stupni komlexnosti sa organizmus nachádza, tým významnejšiu úlohu zohráva jeho vedomie. Rastliny sú rovnako vedomé organizmy, napriek tomu s nimi komunikovať nevieme tak ľahko ako so psom alebo mačkou, ktoré sú významne komplexnejšie (a nám v hierarchii komplexnosti bližšie ) organizmy.
Kvalitatívny skok z vedomia na vedomé vedomie bol postupný. Veľa mechanizmov zdieľame s evolučným príbuzenstvom, niektorí nás dokonca prekonávajú v špecifickej zložke kognície. Napríklad jeden druh opíc má výrazne lepšiu pracovnú pamäť a pozornosť ako človek. Skok na vyššiu komplexnosť – veomé vedomie – nie je teda náhodný jav, ale prirodzená trajektória zvyšovania komplexnosti. Napriek tomu, nadobudnutie schopnosti abstrakcie, výrazný odklon od bezprostrednej participácii na realite náhradou za abstraktný model reality vo vedomí organizmu priniesol zásadný skok. Alegoricky identický so zahryznutím do jablka poznania ako ho opisuje Biblia. Skok spojený so schopnosťou uvažovať vedome nad vlastnú individualitu, chápať abstraktné kategórie ako “my” a “oni” priniesol kvalitatívnu zmenu vedomia. Psy sú inteligentné, šikovné, ale ani jeden z nich nie je schopný jasne formulovať abstraktnú kategóriu napr. “čo si myslíme (o niečom) my psy”. Ľudia áno.
A čo teda vedomie je?
Vedomie je fíčurka nadsadená nad najjednoduchší program replikácie. Integruje vstupy, analýzu a výstupy. Jediná motivácia života je prežiť (replikovať sa). Táto motivácia má dve zložky. V podstate tri. Prvá je prežitie individuálnej entity, druhá druhu a tretia všeobecná, prežitie života ako takého bez ohľadu na formu. Prvá je jednoduchá, zvyšok je sofistikovanejší, ale stále odvoditeľný od základného pravidla prežiť. Všetky tri sú hnacím motorom evolúcie a majú výrazné dopady aj na také komplexné činnosti ako je psychický život človeka.
Ťažko argumentovať proti myšlienke, že schopnosť predpovedať budúce stavy na základe minulých stavov je výhodná. Umožňuje naplniť prvú aj druhú motiváciu lepšie ako nevedomý výkon programu.
Opätovne je naše vnímanie ovplyvnené synrómom víťaza. Bunky vnímame ako základnú podstatu života. Chýbajú nám predchodcovia, jednoduchšie formy, dokazujúce postupný vývoj. A už prokaryotická bunka je komplikovaný systém hry proteínov a DNA. Predchádzajúce formy nie sú dohľadateľné. Stratili sa v čase, lebo boli kompletne prebité úspešnejším modelom. Históriu píšu víťazi. Platí to v dejinách ľudstva, rovnako aj v dejinách života. Nakoniec “totalita” rodu Homo sapiens je rovnakým príkladom. Všetky ostatné rody druhu Homo zanikli a boli prevalcované úspešnejším modelom.
Takže to, že vidíme na pódiu len víťaza neznamená, že kdesi neexistovali ostatní účastníci. Účastníci, ktorí skončili v poli porazených. Toto je príčina “skokov”, ktoré mätú. A dodnes sú živnou pôdou pre kreacionastické pohľady.
Prokaryotická bunka musí sledovať stav prostredia, samej seba, zanalyzovať vstupy a vytvoriť predpoklad svojho následného konania. Ako sa dostať z bodu A (aktuálny stav) do bodu B (želaný stav). A vykonať kroky potrebné k ceste od A do B. Toto je v podstate základný predpoklad vedomia. Základná charakteristika čo vedomie je – vstup, analýza, výstup.
Ak to niekomu pripomenia základné fungovanie počítača, tak sa nemýli. Má teda počítač vedomie. V podstate áno. Treba si však uvedomiť, že do príchodu AI najpriek výpočtovej výkonnosti boli procesy výrazne jednoduchšie než sa odohrávajú v tej najjednoduchšej bunke. To, že proces vstupov, analýzy a výstupov nie je zložitý dokazujú prvé modely robotických vysavačov. Ich algorytmus bol mimoriadne jednoduchý, dokonca vulgárne povedané zaberal len niekoľko riadkou kódu. Napriek tomu boli pomerne efektívne. V jednoduchých situáciách. A zlyhávali v komplexnejšom prostredí (prekážky, koberce, nábytok). S “evolúciou” robotických vysavačov sa programovací kód stával zložitejší, komplexnejší, pribúdali nové senzory, lepšia schopnosť analýzy. A v prostredí trhu dominujú nad jednoduchšími formami svojich “predkov”.
Obdobne to platí aj v biológii. Človek tým, že “prerástol” program dokázal spustiť evolučné zmeny u iných organizmov. Šľachtenie, zdomácnenie je evolučný vplyv človeka. Rastliny a zvieratá významné pre človeka dnes tvoria dramaticky väčšiu časť biosféry a majú aj zásadne odlišné vlastnosti ako ich “predkovia”. Stroje sú ďalšou fázou evolučného tlaku človeka na svoje okolie. A je u nich pozorovateľná rovnaká evolúcia ako v biologickom živote.
Nie je to vôbec podivné. Aj biologické organizmy sú len stroje. Majú funkciu a tú plnia. Tie čo ju plnia lepšie prežijú. Tou funkciou je prežiť.
So vzostupom komplexnosti organizmu samozrejme narastá potreba rastu sofistikovanosti integrujúcej a riadiacej zložky. Preto kvantita vedomia je priamym odrazom komplexnosti organizmu. Alebo tlaku nutnosti tvoriť predikcie. Schopnosť predpovede je energeticky výhodná. Znamená, že možno ušetriť na iných oblastiach, funkciách organizmu. A napriek tomu vyrovnať, dokonca zvýšiť šancu dosiahnuť bod želaný bod B. Teda prežiť.
Pravidlá evolúcie
V 19. storočí kultúra preferovala víťazstvo nad prehrou. Niežeby to bolo inokedy inak, ale skupina víťazov sa regrutovala z finančne úspešných. Síce bohatla spoločnosť ako celok, ale špičku začali tvoriť ľudia, ktorí nemali za sebou legendu oprávnenosti moci. A potrebovali ju. Každá moc vyžaduje legendu o svojej oprávnenosti. Králi z Božej vôle ju mali v religiozite. Zbohatlíci neurodzeného pôvodu potrebovali inú legendu. Darwin geniálne formuloval pravidlo o prežití najschopnejšieho (prispôsobiť sa). Tak si ju nové autority privlastnili a dokreslili. Zrazu sa z “the fittest” stalo “the mightest”. Najviac klamu podľahol Nietzche, tvrdením o silných, dominantných a priam historickej povinnosti ostatných im slúžiť. Tým aj evolučná teória dostala iné konotácie. Riešil sa “boj o prežitie”, “právo moci” ako oprávnená, priam vedecky podložená nutnosť boja s “podradnými” zložkami. To všetko podriadené hrubou vrstvou homocentrického narcizmu o podrobení sveta, ovládnutí prírody… Človek zrazu mohol, nie musel podrobovať všetko svojej vôli. Verne a Wells sú príkladmi budovateľského nadšenia sveta, ktorý postrádal hranice. Toto nadšenie z poznania vystriedala úzkosť o necelé storočie neskôr. Ale o tom neskôr.
Takže evolučná teória prirodzene sa stretala z odporom. Nie všetkym sa páčila premena spoločnosti, opustenie “starých dobrých” štruktúr bezpečia Božieho kráľovstva a rozhodne nie aplikácia arogancie moci v spoločenskom živote. A tak evolučná teória bola znevažovaná a dodnes je, ako reprezentant, legenda nedobrého spoločenského usporiadania sveta.
Pritom evolučná teória je všetkým iným než odôvodnením bezbrehého chrapúnstva. Dokonca je s ním v priamom rozpore. Omnoho viac bodov má spoločných s vierou. Kresťanstvom obzvlášť a veľmi málo s autoritatívnymi režimami, ktoré aj na nej zakladali “historickú povinnosť” svojej existencie.
Evolúcia, keďže je motivovaná nachádzaním úspešných riešení problému prežitia, nerieši individualitu, ale prežitie v čase života ako takého. V čase nie je konkrétna stanovená doba. Je to prežitie do ďalekej budúcnosti. Do večnosti. Do života večného.
Čo zabezpečuje väčšiu šancu prežiť? Stabilita ekosystému. Stabilný ekosystém umožňuje prežiť s nižšími energetickými nákladmi. Stabilita ekosystému nie je založená na krutom boji jednotlivých účastníkov, ale naopak na schopnosti ich spolupráce, vzájomnej výhodnosti “obchodovania”. Preto sú formy života, ktoré odmietajú spolupracovať odsúdené na krátkodobejšiu existenciu, než tie čo kooperujú. Evolúcia významne preferuje spoluprácu.
Schopnosť spolupracovať v harmonickom súžití a vzájomnej výhodnosti je dominantná črta evolúcie.
Existencia predátorov, parazitov je v každom ekosystéme potrebná. Preto existujú. Nie sú však dominantné prvky ekosystému. Tvoria len malé percento. Pohľad 19. a 20.storočia na evolúciu bol pohľadom na predátorom ako najvýznamnejších reprezentantov ekosystému. Bol to obrovský klam, výrazne kultúrne podmienený. Úplne ignoroval realitu dominantnej harmonickej spolupráce v prírode.
Takže nie, evolúcia preferuje spoluprácu, nepreferuje krvavosť boja predátorov “o prežitie”. A to je základom aj všetkej morálky a vnímania dobra. Religiózne chápanie oboch uvedených je len odleskom primárne evolučnej potreby.
Predátori aj parazity potrebujú na prežitie funkčný systém. Bez neho zomierajú. Preto sa nikdy ani v ľudskej histórii dlhodobo nepresadili predátorské alebo parazitické formy ako dominantná črta spoločnosti. Najbohatšie, najprosperujúcejšie a najbezpečnejšie boli formy, ktorým dominovala spolupráca, vzájomný rešpekt a prospech. Škoda, že vzdelávanie sa sústredí na význam predátorov (aj pri ich krátkodobých úspechoch) a nie na prosperujúce spoločnosti.
