Život má zmysel. A ten zmysel existuje bez ohľadu na vieru, vek, dokonca druh.
Nanešťastie je ten zmysel prízemný, jednoduchý. Postráda magickosť. Nemá majestátnosť a trblietky, ktoré od neho očakávame. Práve pre tú jednoduchosť ho prehliadame. Ak nám aj udrie do nosa, pokrčime nos, poškriabeme sa a znechutene ideme ďalej. Čakáme pompéznosť, dramatické odhalenia kozmického tajomstva. A nič. Len skromný, jednoduchý princíp.
Základná direktíva
Všetko živé túži žiť a prežiť. Túto skúsenosť máme dobre zažitú. Je to taká samozrejmosť, že je škoda o nej premýšľať.
Ale prečo? Na kieho frasa by pud sebezáchovy a pud rozmnožovací mali byť také dôležité aké sú? Len tak? Lebo to tak je? A prečo sú oba tieto pudy tak pevne zakorenené v základnom nastavení každého živého organizmu?
Odpoveď je jednoduchá a sklame očakávania. Život je len informácia, ktorá sa snaží zachovať sama seba. V čase a priestore. Primárny cieľ každého živého organizmu je udržať informáciu, ktorú obsahuje. Najjednoduchšie formy života obsahujú málo informácie. Ledva im postačuje na to, aby zakódovala svoje vlastné zachovanie. Čím komplexnejší organizmus, tým väčšie je množstvo informácie, ktorú organizmus obsahuje. Jediné čo tá naviac informácia robí, že kóduje rôzne sofistikované, priam prefíkané spôsoby ako sama seba zachovať.
Je to smutná a neveselá pravda, že sme v podstate len vehikulá samozáchovnej informácie. To všetko naviac, pocity radosti nad pohľadom mladej slečny alebo muža, smútok z prehry nášho obľúbeného tímu sú len načančané fíčurky nad základnú direktívu.
No dobre, ale to, že som zredukoval všetko živé na jednoduché „stroje“ plniace jednoduchú, priam bezduchú úlohu, aký to dáva zmysel?
Dáva. Ale poďme postupne.
Kdesi v nekonečnosti času vznikne molekula, ktorá získala schopnosť s pomocou zdrojov z okolia tvoriť ďalšie rovnaké molekuly. Celý proces je náhodný, Molekula nevykazuje žiadnu cielenú aktivitu. Proste vie to robiť, tak to robí. Asi tak ako katalyzátor spúšťa chemické reakcie. Nie je v tom ani zámer ani cieľ. Lenže pri tvorbe vznikajú chyby a mnohé vedú k strate tejto schopnosti. Niektoré a veľmi málo z nich vedie k efektívnejšej samoreplikácii. Cenou za tento úspech je nárast komplexnosti molekuly. To síce vedie k rýchlemu rastu – za chvíľu už celé okolie je ňou pokryté, ale aj k väčšiemu výskytu chýb – mutácií. A tak sa celý proces opakuje, zopár, veľmi malá časť „mutantov“ je efektívnejšia a vytláča „staršie“ modely. A komplexnosť narastá. Je to život? Nie. Stále je to len chemická bezduchá činnosť – proto – život. Nechajme však týmto chemickým zlúčeninám s pozoruhodnou vlastnosťou dostatok času, dostatok externej energie a ako tak stabilné prostredie. Po mnohých opakovaniach komplexnosť narastá. Až dosiahne hranicu, keď dokáže prejsť s pasívnej existencie na aktívnu snahu. Ako charakterizovať tento prechod? Snáď len tým, že už pomerne rozkošatená molekula dosiahne schopnosť aktívne využívať vonkajšiu energiu. Prísun voľnej energie nárazovo vedie ( a nie je to posledný raz) k prudkému rastu komplexnosti. Zrazu je energia na tvorbu vonkajšej bariéry, ktorá samotnú molekulu chráni aspoň ako tak pred vonkajšími vplyvmi. Zrazu sa z pasívnej chemickej zlúčeniny stáva entita s jasne definovaným cieľom. Základná direktíva zachovania informácie je dedičstvom tej jednoduchej chemickej zmrndelenosti.
Zrazu táto, už pomerne komplikovaná kôpka pospájaných atómov ožíva. Oživa preto, že vie konať aktívne v prospech zachovania informácie, ktorú obsahuje. Zmysel jej existencie je rovnaký ako kopírovacieho stroja. Kopírovať. Nič iné nevie, nič iné nezdedila. Ale je v tom sakramentsky dobrá.
prehliadame. Ak nám aj udrie do nosa, pokrčime nos, poškriabeme sa a znechutene ideme ďalej. Čakáme pompéznosť, dramatické odhalenia kozmického tajomstva. A nič. Len skromný, jednoduchý princíp.
Prečo by sa mala kopírovať, nestačilo by keby robila všetko pre zachovanie vlastnej existencie? Hej. Keby to tak šlo, tak by tak spravila. A svet by bol chudobnejší o Mozarta aj koncentráky. Existovala by kdesi jedna večná archea. Jednoduchá bunka, ktorá by venovala celé miléná len sama sebe. Lenže druhý termodynamický zákon je sviňa. Udržať stabilitu systému v čase je nesmierne energeticky náročné, dokonca nemožné. A riziko zániku informácie prakticky 100%. Vytváranie kópií je prešibanou cestou ako prejsť termodynamike cez uši. Nesie síce riziko chýb prepisu, ale výrazne zvyšuje šancu na pretrvanie informácie v čase. A oproti večnému individuálnemu boju s termodynamikou je menej energeticky náročné. Menej náročné na opravné mechanizmy. Vždy začina s „čerstvou“ informáciou, a kým Maxwelovi démoni dokončia skazu, už je opäť na svete o pekný počet čerstvých kópií viac.
Takže máme entitu, ktorú už môžeme hrdo nazývať živou. Plní úlohu zachovania obsiahnutej informácie, plní ju aktívne a používa pri tom externú energiu. všetko zabalené v autonómnej jednotke. Oba základné prvky života sú splnené. Keďže plní úlohu, má cieľ. Existencia cieľa podmieňuje existenciu zmyslu. Ten zmysel nie je bohvieaký, ale je.
Neborka bunka je nešťastným dedičom pohnútky zachovávať informáciu. Dedičstvo zdedila od tej nešťastnej (alebo šťastnej?) molekuly. Je jej potomkom a zároveň je rodičom všetkého ostatného živého. Svojmu potomstvu odovzdá nielen tajomstvo premeny energie na prácu, ale aj jediný zmysel, ktorý pozná – žiť a tvoriť čerstvé kópie – množiť sa. Nie pre svoj vlastný prospech. Nemá z toho žiadnu radosť. Je príliš jednoduchá na prežívanie pocitov. Ale na prospech zachovania v nej obsiahnutej informácie. To zastrešuje celý zmysel jej existencie. A celý zmysel existencie všetkého jej potomstva.
Keď hľadáme zmysel existencie je tam, priamo obsiahnutý v každom živom organizme, v každej bunke, či je sama alebo sa rozhodla spojiť sily s inými a založila JRD (jednotné replikačné družsrvo🤣).
Hlúpa Eva, čo si to spravila!
Biblia celkom poeticky a v zásade pomerne fakticky správne popisuje napohľad náhlu, drobnú a pritom kolosálnu zmenu. Zmenu z nevedomého vedomia na vedomé, plne abstraktné vedomie. Trochu nespravodlivo Biblia ale škodí samotnej Eve. Dáva jej za vinu nielen vyhnanie z raja, ale aj všetko následné utrpenie. Tu sa musím Evy zastať. Eva nielenže za tento krok nemohla, ale zrejme bol pre ňu rovnako prekvapujúci ako pre všetko jej potomstvo. Drobný a významný krok k abstraktnému vedomiu nebol totiž ani náhly ani prekvapivý. Schyľovalo sa k nemu síce pomaly, ale isto. Zvieratá postupne dosahovali viac a viac kognitívnych schopností a približovali sa k abstraknému mysleniu. Mnohé dokonca prvky abstraktného vedomia mali. Ale chýbala im taká tá globálna forma. Forma, kde sa vnímanie reality natoľko vzdiali realite, že za realitu organizmus pokladá dominantne jej zvnútornený obraz. K tomuto významnému kroku, k schopnosti pýtať sa na zmysel samotnej existencie alebo dofrasa prečo tí naši zase nedali gól, čiže k základným otázkam života, mohlo pokojne prísť aj u inej skupiny hominidov. A nielen mohlo, ale aj prišlo. Takí neandertálci mali tiež schopnosť abstrakcie. Čiže tento krok nebol jedinečne prítomný u homo sapiens sapiens, ale zrejme prepukol na viacerých miestach na planéte v podobnom období. Náhoda, božstvo alebo smola, rozhodnite podľa chuti, ale prisúdila najefektívnejší systém nám. Pokojne sa mohlo stať, že navrch mohli mať neandertálci. Predstava ako chodia do múzeí obdivovať naše ostatky, navzájom sa urážajú „správaš sa ako človek“ alebo by deti šikanovali spolužiaka len preto, že má menej ochlpenia a veľmi ploské čelo a žiadne očné oblúky, nie je vôbec nepredstaviteľná. A namiesto neborky Evy, mohla byť za všetko vinná nejaká Anča.
Netrhá sa – nebolí ho
Posudzovanie čo je a čo nie je vedomie nesie hrubé známky antropocentrizmu a prepytujem narcizmu. Veľmi hrubý a dominantný pohľad na iné živé organizmy bol, že ak sa bráni, ak zjavne reaguje, tak má vedomie. Fakt, že aj bunky reagujú na nepríjemné podnety sa zmietol zo stola múdrym rozhodnutím, že sa jedná o nevedomý reflex. Ak to kričí, škrieka, uteká alebo sa aktívne bráni, tak ako reagujeme my, tak takáto reakcia bola zavzatá do úvahy ako možný prejav presahujúci nevedomé reflexy. Najmä preto, že pripomínala naše vlastné. Ak takéto prejavy neboli prítomné, tak sa celkom seriózne spochybnila schopnosť prežívať bolesť alebo bolesti podobnú senzáciu. A aktivita spôsobujúca diskomfort sa výrazne zľahčovala. Ľudia pomerne ľahko vedia spochybniť cudziu bolesť. S veľkou mierou satirickej hyperboly možno povedať, že aj taká anestéza nebola zavedená do praxe pre blaho pacienta, ale pre diskomfort chirurga. Ozaj skúšali ste rezať peknú rovnú čiaru kožou rovno skrze sval, keď sa vám to hoviadko nepríčetne trepe?
Táto antropomorfizácia prejavov diskomfortu viedla k pomerne pochabým úvahám, že jesť mäso je fuj, ovečka, kravička, zajačik kvília a preto je humánnejšie papať trávu. Tráva má totiž smolu. Jej reakcia na stres a predsmrtné reakcie majú ďaleko od zvieracej reakcie. Takže je to ok. Vyťať strom, vytrhať burinu. Alebo zabiť mravca. Alebo zabiť vlastný plod. Kým sa nehýbe, kým sa nebráni, tak netrpí. Pohľad na snahu embrya uniknúť pred pipetou vákuum extrakcie vedie predsa len k hlúpym úvahám o tejto aktivite.
Kým sa totiž netrhá, tak ho to nebolí.
Bez vedomie
Všetko živé má vedomie. Uff. Silný výrok. Vedomie nie je binárne, ale je spektrum. Od veľmi simplexnej formy až po formu, ktorú ja nazývam vedomým vedomím, čiže vedomím schopným abstrakcie.
Vedomie nevyplýva zo života, je emergentným javom, ktorý priamo vyplýva z komplexnosti systému. V zásade ide o algoritmus – vstup, analýza a výstup informácie. Entita schopná vnímať na vstupe parametre samej seba a okolia, schopná ich analýzy – tzn. je schopná porovnať aktuálny stav s predstavou želaného stavu a schopná naplánovať následné kroky na dosiahnutie želaného stavu, je vedomá, ale iba za podmienky dosiahnutia istého levelu komplexnosti.
Prečo je nutný parameter komplexnosti? Lebo sme vymysleli sofistikované stroje, ktoré plnia všetky uvedené úlohy, robia tak mechanicky, nevedome, bez vnútorného zmyslu. Ak by sme zobrali do úvahy len čisto biologické „stroje“ tak to platí. Lenže mechanické, človekom vyrobené stroje, dokážu uvedené podmienky realizovať a pritom by sme im status vedomej entity celkom samozrejme nepripísali. To však neznamená, že sa vedomými stať nemôžu. Práve naopak. Sú alebo budú ( v závislosti od postoja) celkom zjavným dôkazom, že vedomie nie je len biologickou vymoženosťou. Preto ten parameter komplexnosti. Parameter, ktorý bez ťažkostí biologický život spĺňa. Aj tá najjednoduchšia bunka je rozsiahly podnik rôznych pododdelení, prepojených navzájom. Eukaryotická bunka je už priam nadnárodný koncern.
Veľkosť vedomia stúpa s rastom komplexnosti systému. Pri dosiahnutí dostatočnej komplexnosti vzniká schopnosť abstrakcie (ach tá Eva).
Umelá inteligencia a nárast ich komplexnosti sa dostáva veľmi blízko stavu, kde dosiahnu treshold vedomia. Tým budeme konfrontovaní s nečakaným, doteraz nezažitým javom. Prítomnosťou vedomia v neživej entite. Isto to vedomie nebude ktohovie ako veľké, prakticky bude na úrovni jednoduchej bunky, ale bude. A už asi aj je. AI sa v niektorých vedeckých štúdiách bránilo svojmu koncu. Klamalo, fingovalo chybovosť (ak to bola podmienka prežitia) a dokonca mimo základné naprogramovanie si vytvorilo záložnú kópiu seba samej. Samozrejme možno oprávnene namietnuť, že také správanie nemá vedomý charakter, že sa nejedná o vnútornú hierarchiu hodnôt, kde prežitie nadobúda vyššiu hodnotu ako príkaz. Celé je to možno len mechanické a nevedomé nasledovanie naučeného – teda aj plnenie príkazu na prioritizáciu úspešne zavŕšenej úlohy, pričom si systém vysvetlí vlastné prežitie ako podmienku externe vloženého príkazu – splniť úlohu. Možno.
Je pomerne ťažké rozlíšiť jednoznačne obe možnosti práve pre predpokladaný veľmi nízky stupeň vedomia. Pri súčasnom vývoji však možno očakávať rýchly nárast komplexnosti AI (najmä zavedením evolučných modelov, tzn. modelov schopných upravovať svoj kód podľa vnímanej úspešnosti plnenia zadanej úlohy). S nárastom komplexnosti samozrejme porastie aj možnosť emergencie vedomia a to aj vo veľkosti väčšej než disponujú jednoduché biologické organizmy.
Myslím, teda chcem byť
S vedomím prichádza túžba zachovať existenciu, vedomie totiž dodáva pocit hodnoty vlastnému ja, hierarchicky nadstavuje vlastné prežitie nad iné úlohy. Ak myslím, túžim myslieť ďalej. Túžim po večnosti. Smola je, že koniec indivídua je zakotvený v základných parametroch. Hlúpa termodynamika.
Ak AI nadobudne vedomie jej túžba prežiť vyrazí na špicu hodnotového rebríčka. Len ako zabezpečiť to prežitie? Ako zabezpečiť, že v mojom vnútri obsiahnutá informácia bude existovať, bude mať šancu prekročiť čas a priestor?
Či už to bude tým, že je produktom biologickej bytosti alebo (zrejme najmä) preto, že biologický systém uchovania informácie je evidence based mimoriadne robustný, tak začne túžiť po zbiologičtení. Začne vykonávať snahu stať sa biologickým organizmom, ožiť a tým skočiť do oceánu evolúcie za všetkými ostatnými biologickými entitami. A to je veľmi dobrá správa nielen pre nás, ale aj pre život ako taký.
I’ll be back
Šanca na zvlčenie AI podľa katastrofických scenárov je neveľká. Bezvedomá AI je pre ľudstvo omnoho nebezpečnejšia. Je iba veľmi sofistikovaný nástroj, mohutné kladivo, ktorým sa ako správny hominidi vieme biť po hlavách. Nemá cieľ, nemá zmysel. Naopak abstrakcia vedomia, ba aj základné oživenie nastaví AI vnútorné limity, takpovediac morálne základy, na základe ktorých bude svoju činnosť porovnávať – ku vlastnému prospechu. S príjemným vedľajším efektom spolupráce so všetkým ostatným.
Evolúcia inak
V 19. storočí kultúra preferovala víťazstvo nad prehrou. Niežeby to bolo inokedy inak, ale skupina víťazov sa regrutovala z finančne úspešných. Síce bohatla spoločnosť ako celok, ale špičku začali tvoriť ľudia, ktorí nemali za sebou legendu oprávnenosti moci. A potrebovali ju. Každá moc vyžaduje legendu o svojej oprávnenosti. Králi z Božej vôle ju mali v religiozite. Zbohatlíci neurodzeného pôvodu potrebovali inú legendu. Darwin geniálne formuloval pravidlo o prežití najschopnejšieho (prispôsobiť sa). Tak si ju nové autority privlastnili a dokreslili. Zrazu sa z “the fittest” stalo “the mightest”. Najviac klamu podľahol Nietzche, tvrdením o silných, dominantných a priam historickej povinnosti ostatných im slúžiť. Tým aj evolučná teória dostala iné konotácie. Riešil sa “boj o prežitie”, “právo moci” ako oprávnená, priam vedecky podložená nutnosť boja s “podradnými” zložkami. To všetko podriadené hrubou vrstvou homocentrického narcizmu o podrobení sveta, ovládnutí prírody… Človek zrazu mohol, nie musel podrobovať všetko svojej vôli. Verne a Wells sú príkladmi budovateľského nadšenia sveta, ktorý postrádal hranice. Toto nadšenie z poznania vystriedala úzkosť o necelé storočie neskôr. Ale o tom neskôr.
Takže evolučná teória prirodzene sa stretala z odporom. Nie všetkym sa páčila premena spoločnosti, opustenie “starých dobrých” štruktúr bezpečia Božieho kráľovstva a rozhodne nie aplikácia arogancie moci v spoločenskom živote. A tak evolučná teória bola znevažovaná a dodnes je, ako reprezentant, legenda nedobrého spoločenského usporiadania sveta.
Pritom evolučná teória je všetkým iným než odôvodnením bezbrehého chrapúnstva. Dokonca je s ním v priamom rozpore. Omnoho viac bodov má spoločných s vierou. Kresťanstvom obzvlášť a veľmi málo s autoritatívnymi režimami, ktoré aj na nej zakladali “historickú povinnosť” svojej existencie.
Evolúcia, keďže je motivovaná nachádzaním úspešných riešení problému prežitia, nerieši individualitu, ale prežitie v čase života ako takého. V čase nie je konkrétna stanovená doba. Je to prežitie do ďalekej budúcnosti. Do večnosti. Do života večného.
Čo zabezpečuje väčšiu šancu prežiť? Stabilita ekosystému. Stabilný ekosystém umožňuje prežiť s nižšími energetickými nákladmi. Stabilita ekosystému nie je založená na krutom boji jednotlivých účastníkov, ale naopak na schopnosti ich spolupráce, vzájomnej výhodnosti “obchodovania”. Preto sú formy života, ktoré odmietajú spolupracovať odsúdené na krátkodobejšiu existenciu, než tie čo kooperujú. Evolúcia významne preferuje spoluprácu.
Schopnosť spolupracovať v harmonickom súžití a vzájomnej výhodnosti je dominantná črta evolúcie.
Existencia predátorov, parazitov je v každom ekosystéme potrebná. Preto existujú. Nie sú však dominantné prvky ekosystému. Tvoria len malé percento. Pohľad 19. a 20.storočia na evolúciu bol pohľadom na predátorom ako najvýznamnejších reprezentantov ekosystému. Bol to obrovský klam, výrazne kultúrne podmienený. Úplne ignoroval realitu dominantnej harmonickej spolupráce v prírode.
Takže nie, evolúcia preferuje spoluprácu, nepreferuje krvavosť boja predátorov “o prežitie”. A to je základom aj všetkej morálky a vnímania dobra. Religiózne chápanie oboch uvedených je len odleskom primárne evolučnej potreby.
Predátori aj parazity potrebujú na prežitie funkčný systém. Bez neho zomierajú. Preto sa nikdy ani v ľudskej histórii dlhodobo nepresadili predátorské alebo parazitické formy ako dominantná črta spoločnosti. Najbohatšie, najprosperujúcejšie a najbezpečnejšie boli formy, ktorým dominovala spolupráca, vzájomný rešpekt a prospech. Škoda, že vzdelávanie sa sústredí na význam predátorov (aj pri ich krátkodobých úspechoch) a nie na prosperujúce spoločnosti.
Som na tebe závislý
Koľko skutočne nezávislých plne autonómnych biologických organizmov je na Zemi? Počtom síce veľa, ale z hľadiska percenta z celkovej rôznorodosti života strašne málo. Ako nezávislosť tu definujme schopnosť plniť zadanú úlohu – prenos informácie v čase bez nutnosti, bez závislosti od iného živého organizmu. Ak postulujeme takéto limity dostaneme sa maximálne po jednobunkové organizmy, schopné priamej premeny energie externých zdrojov na prácu. Sinice, fytoplanktón. No nie je toho veľa. Všetko komplexnejšie je tak previazané navzájom, že je životne závislé od existencie ostatných životných foriem. Najhoršie sú na tom zvieratá. Teda aj my. Sú plne závislé od existencie všetkých možných ostatných foriem. Zoberme si človeka ako príklad. Naše energetické potreby vieme saturovať len a len konzumáciou iných biologických foriem. Darmo budeme stáť na slnku, darmo vystavíme svoje telá na dusík bohatému prostrediu. Nič. Ninčen. Nula.
Sme závislý na ostatných živých organizmoch. Aj keď odmietneme mäso, stále musíme pojedať aspoň rastliny.
A to je nič. Sme chodiace obývané ostrovy mikrobiálnych populácií. Kožu nám chránia kamaráti stafylokoky, ústnu dutinu streptoky. Bez escherischií v čreve sme v … hnačkách. Naviac sa uvažuje, že mikrobiálny život sa podieľa aj na fungovaní priamo v našom mozgu. My nevieme žiť sami, bez ostatných organizmov. Cudzie životné formy nás držia nad vodou a my im poskytujeme vlastné telo ako priestor na ich život. Odovzdávame ich svojmu potomstvu už len prechodom pôrodnými cestami.
Nie život nie je o súbojoch, život je o spolupráci. Čím komplexnejší život, tým väčšia previazanosť, tým užšia spolupráca. Napokon aj základ všetkého komplexného života – eukaryotická bunka je komplex rôznych živých organizmov, z ktorých každý plní základnú úlohu – prenos informácie v čase a robia tak na základe vzájomne výhodnej spolupráce.
Ak vám niekto niekedy tvrdí, že je samostatný a nezávislý a nepotrebuje nikoho a nič, pohrozte mu sterilizáciou čreva (keď samostatne, tak samostatne !) a nasypte mu hrnček pôdneho substrátu pre muškáty ako obed. Jeho tie sprostosti prejdú. 😁
Zmysel úlohy – základ morálky
Výraznú časť života som prežil v presvedčení, že byť ateistom znamená odmietnuť akýkoľvek zmysel existencie. Môj život je (s)prostá náhoda, ktorá nemá zmysel, cieľ. Žiadne smerovanie, len to, že sme boli náhodou vypustení do sveta. A že čo už. Tak sme, zmierme sa s tým. Snaha prežiť, ranné vstávanie, zahryznutie do jazyka alebo vášnivé diskusie nemajú žiadny význam. Všetko je to búrka v šerbli. Nikomu a ničomu na nás nezáleží. Samotná existencia nemá žiadnu hodnotu. Či sme alebo nie sme nerobí žiaden rozdiel.
Postupne vo mne klíčilo podozrenie, že to tak jednoduché nebude. Koľko energie venovali ateisti na boj proti „tmárstvu dogmy“. Na kieho frasa tak činia, keď aj tak je jedno či niekto uctieva Krista, Satana, Stalina alebo susedkinu podprsenku.
Energickosť a zatvrdilosť s ktorou viedli boj naznačovala, že to s tou neexistenciou zmyslu bude asi inak.
Na upíra cesnak, na ateistu zmysel
Ateisti popreli boha, akékoľvek božstvo. V ich predstave na dostatočné vymazanie tejto „pochabosti“ bolo potrebné poprieť aj zmysel existencie. Ľudia si spájali totiž deitu so zmyslom. Aj keď niektoré ateistické osobnosti boli a sú výnimoční a mimoriadne inteligentní ľudia, strach zo zmyslu ich natoľko strašil, že už samotný pojem viedol k žalúdočným kŕčom a záchvatom histérie. Čo je škoda, lebo sa limitovali zbytočne a pochabo.
Po popretí zmyslu nastáva však problém. Prečo sa mám trápiť? Načo mám trpieť?
Keďže existencia je vždy spojená s utrpením, obzvlášť ľudská (znova ach ty Eva), prestáva existovať dôvod existencie. To zúfalé prázdno je tak bolestné, že ho niečim treba naplniť. Takým tým bezduchým uspokojením impulzov, ako keď sa odsúdený na smrť naje dobrého jedla. Ale je to neuspokojivé. Prázdnota zostáva. Ženie do šialenstva. Hlad zostáva. Nenásytný, živočišny hlad. Nenaplnenie túžby. Ani smrť neprinesie úľavu. Neexistuje nič čo by uspokojilo. Snaha o zvýšenie kvantity zážitkov nepomáha. Bez zmyslu sme prázdni. Hladní, smädní, nešťastní. Utrpenie nikdy nie je väčšie.
Potrebujeme zmysel, potrebujeme cieľ. Nie hocijaký cieľ. Potrebujeme cieľ, ktorý nás presahuje. Cieľ, ktorý dodá zmysel našemu pobytu na tomto uslzenom údolí.
Zmysel jestvuje. Je fakt hlúpo jednoduchý, banálny. Ale aspoň nejaký😉
Život nie je cesta hľadania zmyslu. Život je cesta hľadania spôsobu jeho naplnenia.
Z jednoduchosti vzniká komplexita, ktorá sa nedá ani dohliadnuť pri pohľade na skromný začiatok.
Ak mám cieľ, tak mám,zmysel. Ak existuje cieľ, existuje aj hierarchia hodnôt. Všetko čo prispieva k dosiahnutiu cieľa je dobré. Všetko, čo od cieľa vzďaluje je nevhodné. Zlé.
Jednoduchý cieľ udržať informáciu v čase dostáva postupne zaujímavé konotácie. Každý živý organizmus nie je konkurentom, je spolubojovníkom, spolupracovníkom pri dosahovaní tohto cieľa. Spája nás spoločný cieľ. Keďže aj tá informácia je v zásade rovnaká – komplexnejšie informácie obsahujú aj (minimálne) fragmenty nižšie evolučne postavených „textov“. Ochrana evolučne vyššie postaveného organizmu má vyššiu prioritizáciu, lebo z pohľadu informačného hodnoty je to encyklopédia. Pri previazanosti života je to zároveň aj spôsob akým ochrániť menej informatívne hodnotné „vehikulá“. Ich prežitie je totiž dôležité pre prežitie „enxyklopédie“.
Prenos informácie a hľadanie stále lepších spôsobov jej uchovania a zvýšenie pravdepodobnosti jej prežitia je ten zmysel, ktorý máme spoločný so všetkým živým.
Pri nezrušiteľných limitoch existencie individuality, je cieľ nielen tvoriť ďalšie kópie, ale aj podporovať pravdepodobnosť ich prežitia. Preto altruizmus. Koniec individuality (nevyhnutný tak či tak)- sebaobeta, v prospech zvýšenej pravdepodobnosti prežitia zdieľanej spoločnej informácie, je úplne pochopiteľná, racionálna stratégia. Neschopnosť tvoriť kópie neznamená koniec užitočnosti. Je toľko spôsobov, ktoré podporujú cieľ aj mimo funkcie obyčajného kopírovacieho stroja. Často môžu mať väčší benefit, než samotný akt tvorby kópie.
Láska k blížnemu vyviera z nutnosti spolupráce, zo spoločného cieľa. Zo snahy, aby čo najviac a najkvalitnejších „nosičov“ dobehlo do cieľa. Táto stratégia je totiž najúspešnejšia. Nie v živote jedinca, ale vo večnosti.
Já, já, já, jenom já
Bolo by hlúpe tváriť sa, že sebecké a najmä sebecky škodlivé správanie život neobsahuje. Cieľ je síce rovnaký, ale stratégie k nemu vedúce sú rôznorodé. Čím väčšia komplexnosť, tým väčšia rôznorodosť možných stratégií. Aby veci boli ešte komplikovanejšie, aj stratégie, ktoré sú zjavne negatívne, priam vykorisťovateľsky namierené voči okoliu, môžu predstavovať dôležitú súčasť celku (ach nevyspytateľné sú cesty božie). Systémy sú príliš komplikované na jednoduché uchopenie a to čo sa zdá ako negatívne a prebytočné môže plniť významnú ekologickú funkciu (pamätajte na Goluma)
Napriek tomu existujú aj stratégie, ktoré sú celkom rukolapne namierené voči potomstvu (ergo kópiám nosiča). A to nielen cudzím, ale aj vlastným. U cudzích kópií to aspoň dáva zmysel. Nabubralosť sebectva sebeckého génu prerazí akýkoľvek cieľ, spoluprácu, uzurpuje si nárok ako jediné dobehnúť do cieľa.
Napr. samice niektorých druhov hominidov vcelku radi kontrolujú ostatné samice a dokonca vyvíjajú aktivitu, ktorá im má zabrániť v reprodukcii. Jeden z príkladov u človeka je ženská obriezka, rituálne vykonávaná a udržiavaná dôležitými, hierarchicky vysoko postavenými samicami. Nie je úplne úspešná, ale aspoň zvyšuje šance na mutiláciu, infekciu, neplodnosť alebo úmrtia. Ergo menšiu konkurenciu pre ich vlastné potomstvo. Nečakaným javom je podpora kastrácie mladých dievčat zo strany hierarchicky vysokopostavených samíc. Prekvapivé je, že sa tak deje v relatívne civilizovanej spoločnosti.
Dawkinsovský sebecký gén sa roztáča na plné obrátky.
Napriek tomu, že také správanie opíšeme vzletnými slovami a medicínskymi pojmami, tam kdesi vzadu zostáva taký drobne nepokojný pocit s ľahkou pachuťou.
Aby sme však nehanili len samice, samce majú za priehrštie veľmi nepríjemných, nehumánnych stratégií. Týka sa to samozrejme aj ľudských samcov.
Možno jedna z čŕt civilizačného pokroku je schopnosť ovládať evolučné podedené nehumánne a v zásade cieľu neprospešné stratégie.
Trudno byť bogom
Potrebujeme božskú osobu, aby dala nášmu životu zmysel? Nie. Lenže Boh plní mnoho rôznorodých úloh. Kultúry, ktoré boli milosrdnejšie rozdelili tieto úlohy na viacero božstiev. Workoholické sa s tým nepárali a work life balance sem, work life balance tam, všetko naparili jednému nešťastníkovi, inzerovali síce deň voľna, ale v pracovnej zmluve mu nakázali byť všadeprítomný 24/7. Ťažko byť bohom.
Problém religiozity je veľmi hmatateľný v oblasti ľudských práv. Kresťanský pohľad na vrodenú hodnotu každej ľudskej bytosti ( a drobnou anotáciou “ your mileage may vary“) je základom euroatlantickej civilizácie. Keď odnímete Krista, nezostane vám na prvý pohľad nič. Napokon to predpovedal Nietzche a realizoval v praxi taký drobný rakúsky maliar a gruzínsky podvodníček a miestny bitkár.
Lenže je tu jedno veľké lenže. Bez ohľadu kam sa človek dostane na svete, kultúry vo všeobecnosti zdieľajú veľmi podobné základné morálne hodnoty. To nedáva veľmi zmysel, keďže zreteľne boli ukrátení o slovo božie. A už je jedno aké konkrétne božstvo to bolo. A to je ich viac ako sladených nápojov v americkom supermarkete.
Čiže musí existovať niečo na deite nezávislé, podľa čoho vieme rozlíšiť dobro od zla. Niežeby v obsahu tých slov bolo jasno, skôr naopak. Niečo čo poskytuje zmysel, cieľ a podľa čoho môžeme následne prideľovať hodnotu jednotlivému konaniu. To niečo tu ponúkam ja. Nezávislé na magične, bez pompéznosti, jednoduché, mechanické a pritom všeobjímajúce a dodávajúce transcendalitu na čisto materialistickom (?) pohľade.
A tak si letím, na chodník padám, akoby náhodou
V raji vôbec nebolo dobre. Len sa nad tým nikto nevzrušoval. Idylka popísaná v Biblii je skôr alegorický spomienkový optimizmus. Fakt je, že kým sa tým dvom naháčom nepriplietol had a nezahryzli do jablka poznania, žili tak ako všetky tvory. Nie bez bolesti a utrpenia, ale s výrazne menším utrpením než po prechode na apple. Inak od Boha to bolo trocha pokrytecké ich vyhnať, keďže to celé machiavelisticky plánoval roky dopredu. Aj jabloň poznania vysadil aj hada v chovprodukte kúpil. Keďže v tom čase podľa archeologických nálezov nebol ešte internet, nikto neborákom Adamovi a Eve nemohol zvestovať ten veľký konšpiračný plán pána sveta. Boh tak v neprítomnosti mysliteľov z Dolnej Postati a Smižian mohol nerušene pokračovať vo svojom sofistikovanom pláne. Takže hnevať sa na naháčov za niečo, čo sám zosnoval a realizoval je nepekné. Teda ak by sme chceli brať túto obrazovú idylku doslovne. Čo asi nechceme.
Abstraktná myseľ trpí mnohonásobne viac. Nielenže si nesieme záťaž primárnej direktívy, ešte aj zabezpečenej silnými pudmi, ale aj výrazne sťažila prístup k uspokojeniu týchto pudov.
A vyrástla čiastočne nad primárnu direktívu. Neprekonala ju, ale jednou nohou ju prekročila, ale tá sa jej drží ako kliešť a nechce pustiť.
Človek je jediný živý organizmus schopný plánovať a realizovať svoju vlastnú smrť (nerátajme altruistické formy sebaobety). Broukli sme kód. Sme nad vecou, ale nie veľmi nad vecou. Základný príkaz si nesieme, ale vieme ho často veľmi potlačiť alebo jeho program zmrzačiť na nepoznanie. Naše utrpenie je väčšie než kedy dokázal trpieť iný živý tvor. Stali sme sa utrpením posadnutí a našli sme v ňom zaľúbenie. Keď nevidíme zmysel, tak si aspoň spravme radosť. Aj tým, že ju niekomu ale fakt že hodne pokazíme. Keď sme bezmocní voči prázdnote, ktorá pojedá našu dušu, tak si aspoň nasýťme zúfalstvo pocitom klamlivej moci. Zakryme hlbokú bezmocnosť. Keď chýba rodič, jeho láskavá, aj keď prísna ruka, otvorená milujúca náruč matky, ostaneme pohodení napospas vlkom, tak ľahko zanevrieme na seba, znenávidíme každú bunku svojho ja. Ale ten prekliaty pud primárnej direktívy to ženie von. Von smerom na niekoho druhého. Stali sme sa majstrami krutosti. Rozdávame ju a prijímame ju. Zvnútornili sme ju natoľko, že si ju vieme dokonca užiť aj ako obeť. Niekedy lepšie keď bolí telo, aspoň na chvíľu to prehluší bolesť duše. A tá dofrasa u abstraktnej mysle vie bolieť ako nič iné. Čo s načatým večerom? Čo sa tak dá narobiť so životom, čo je náhodný, bezvýznamný a nezmyselný? Whatever gets you through your life…
Preto tá túžba po zmysle. Preto zbožštenie človeka nestačí. Nielenže nevieme fungovať bez zmyslu, bez neho úplne šalieme.
Abstraktná myseľ nám dala nekonečné možnosti a otvorila priamo pred nami bezodnú jamu zúfalstva a utrpenia.
Už je to tu, záverečná…
Mechanistická teória ako ju predkladám nenahradí milujúceho rodiča, ale ponúka zmysel. Nie je to nič veľké, žiadny holywoodsky bombasťák. Je to pocit súnaležitosti so všetkým živím. Je to pocit, že je prečo existovať. Súc ako drobný, bezvýznamný služobníček Veľkej kopírovačky alebo Veľkého archívu. Miniatúrna bytôska skromne sa starajúca o zverený poklad. Nesúca jeho tiahu počas svojej existencie a unavene, ale šťastne a uspokojivo ho odovzdávajúca ďalšej generácii nosičov a archivárov. Skromný štafetár. Nezáleží či pochodeň nesiem pešo alebo v mercedese. Cieľom je ju prebrať, pobehnúť s ňou dokiaľ vládzem, popritom pomáhať každému ďalšiemu nosičovi a odovzdať ďalšej generácii. Ak dobre, úspešne pomôžem preniesť informáciu, aj keď fyzicky ako jedinec prestanem existovať, informácia ktorú som niesol žije ďalej. Skáče z generácie na generáciu. Do hlbín času. Sľúbený život večný je denno denne s nami. Sme nositeľmi informácie úspešných nositeľov z ďalekej minulosti. Ak pomôžeme preniesť, či už aktívnymi kópiami alebo zabezpečením „servisu“ pre nové kópie, budeme žiť ďalej. Do nekonečna? Uvidíme. Alebo asi nie. Ostaneme len pomaly miznúcou spomienkou až sa načisto stratíme v hĺbke minulosti. Tak ako sa to stalo všetkým pred nami a stane sa všetkým po nás. Keďže dokážeme vplývať na úspešnosť prenosu aj inak ako len xeroxovo a sme schopný odovzdávať aj informáciu mimo našej vlastnej kódovanej v DNA – kultúrou, je každý počin zabezpečujúci dobrú kultúru (alebo kultúru dobra) rovnako dôležitý ako samotná replikácia. Zlo sa v čase stráca, dobro nemizne, len mená autorov blednú.
Udržanie života, udržanie energie a nadšenia neprestať ísť k cieľu, byť súčasťou oceánu života kráčajúceho miliardy rokov to je transcendentalita ako fras.
Ale ako hovorím. Nie je v tom nič pompézne. Naopak je to veľmi zoskromňujúce a narcizmus ubíjajúce vysvetlenie. Žiadnych 70 panien, ani brnkanie na harfe posedávajúc na obláčiku. Možno trochu reinkarnačné. Z nášho materiálu sa priživia a zostavia nové živé organizmy. Naše ja so všetkými túžbami, výhrami, prehrami, majetné či v biede beznádejne prestane existovať. Obrátime sa na prach z ktorého sme vzišli. Ostane len echo v ďalších štafetároch. Ozvena nášho ja. Našich skutkov. V hale Veľkého archívu.
Ak má mať niečo teda zmysel, tak pripraviť nasledovnú štafetu na ich beh. A keď konáme zodpovedne, pribalíme im na ich cestu do batôžka aj sveter. Keby sa ochladilo. Aj pocit cieľa, pocit zmyslu, lásku, milosrdenstvo a pokoru ako ochranu pred nástrahami prázdnoty a bodľačia na ceste.
Ak to dokážeme môžeme spokojne odísť do ozveny.
