Pri diskusii o slobodnej vôli sa diskusia koncentruje na akt rozhodnutia. Či to rozhodnutie je vnútorným konceptom oslobodeným od okolia alebo len vyjadrením deterministického algoritmu.
Ľudská myseľ je vybavená schopnosťou vnímať “superpozície” reality. Superpozíciami myslím množinu potencialít, ktoré môžu nastať. Je schopná ich “ prehrávať“ nanečisto. Vytvárať celé koncepty reality, ktorá nikdy nenastala. Je to evolučne výhodný nástroj. Šetrí zdroje. Poskytuje väčšiu šancu prežiť, splodiť potomstvo. Človek je zviera s veľmi náročným a dlhým obdobím rastu. Nie je schopný vyprodukovať potomstvo priemerne presahujúce desať potomkov. Spoľahnutie sa na to, že uspeje aspoň jeden, dvaja z „produkcie“ slepo bežiaci životom, je odsúdené na zánik. To si môže dovoliť živočích produkujúci stovky, tisíce potomkov. Človek nie. Abstrakcia, schopnosť hrať hru života virtuálne, nielen učí čo je rizikové, ale aj čo je pozitívne. A to všetko bez toho, aby sa individualita vystavila nebezpečenstvu reality.
A to je základ slobodnej vôle. Slobodná vôľa je definovaná najmä schopnosťou vnímať alternatívy budúcej a doteraz neuskutočnenej reality. Zníženie, zánik schopnosti vnímať možné iné reality, čiže bežne nazývané následky, je to čo chápeme ako zánik slobodnej vôle. Predpokladom uznania človeka schopného rozhodovať o sebe, je fakt, že disponuje schopnosťou predstaviť si rôzne potenciály svojej budúcnosti. Nie je až tak dôležité pre ktorú sa rozhodne, ale to, že má vnútorný “katalóg potenciálnych budúcností”. Nie je viazamý na priamu reakciu na podnet. Ak by bol človek žiarovkou, tak napriek tomu, že niekto zopne elektrický obvod, na rozdiel od reálnej žiarovky má možnosť položiť si otázku – a čo ak sa nerozsvietim? Neznamená to, že sa nerozsvieti. Znamená to, že bol schopný vôbec uvažovať o inej možnosti. V skutočnosti sa nezaoberáme len jedným budúcim okamihom priamo nasledujúcim za “tu a teraz”, ale celým reťazcom budúcich stavov a našim abstraktným ja na konci toho reťazca. Schopnosť prestavy budúcich potenciálov nevedie len k rôznym realitám, ale aj k rôznym dopadom pre naše ja. Rozhodnutie, ktoré z tých budúcností si vyberieme nie je úplne slobodné, ale vyžaduje mať schopnosť predstavy o želanom stave svojho ja. Táto predstava sa potom porovnáva s možnými výsledkami potenciálnych budúcností a tá, ktorá sa javí najviac napĺňať želanú prestavu je vybratá.
Problém je samozrejme v celom reťazci voľby. Predstava želaného stavu nie je slobodná, ale viazaná na bazálny “nevedomý” program, zvnútornené sociálne očakávania, biologický stav organizmu a “hardver” – teda “natvrdo” kódované vybavenie substrátu – prepojenia neurónových dráh, hormonálne hladiny atď. A to sú všetko parametre, ktoré je síce ťažko, ale nie nemožné vyrátať a predpovedať. Presne to isté sa týka aj samotného rozhodnutia pre konkrétnu verziu. Je rovnako ovplyvnené vyššie uvedenými faktormi. A všetky tieto faktory môžu limitovať nielen veľkosť množiny potenciálov,ktoré vieme virtualizovať, ale aj schopnosť správne určovať pravdepodobnostné pomery medzi jednotlivými potenciolatimi a tým aj pravdepodobnosť dosiahnutia želanej predstavy / výsledku.
V istej miere môžeme uvažovať o slobodnej vôli ako o neurčitosti vo fyzike v prípade individuality. Predstavme si nádobu rozdelené na 2 polovice. V jednej polovici je “vákuum” a v druhej sú molekuly vodíka. Vytiahneme z nádoby mriežku oddeľujúcu obe časti. Zatiaľčo predpovedať presnú polohu konkrétnej molekuly vodíka za 5 minút je prakticky skoro nemožné, predovedať správanie a “rozhodnutia” celej skupiny molekúl je pomerne jednoduché. Uvedený príklad skôr zachytáva “nepredpovedateľnosť”, resp nesmierne komplikovanú náročnosť výpočtu, ak aj je vôbec možný (pri predpoklade, že niektoré udalosti sú matematicky neredukovateľné – výsledok je známy až po prebehnutí výpočtu a nie je ho možné bez samotnej realizácie výpočtu vypočítať – Wolframov koncept) trajektórie indviduality a nie schopnosť virtualizácie budúcich potenciálov na strane molekuly vodíka. rovnako ako schopnosť matematicky zachytiť a pomerne presne počítať s veľkou množinou častíc. U molekúl plynu maxvellovsky, u ľudí socioekonomicky štatisticky (nedá mi nespomenúť Asimovu “psychohistóriu”, ktorá tento koncept doviedla do skoro dokonalosti).
Nakoniec aj právne medicínsky máme zachytenú dualitu slobodnej vôle:
Sloboda samotného rozhodnutia je diskutabilná. Ak sa v noci vypravím na výpad do chladničky, napriek tomu, že som si dal záväzok schudnúť a najem sa – podľahnem popudu, ktorý je v tom momente neovládateľný – lebo som ho neovládol. Otázka je mohol som? Nie som len obeťou programu, ktorý ma ženie k neskôr oľutovanej aktivite? Programu, ktorý nemám úplne pod vedomou kontrolou? Predpokladáme, že ak želaný stav a virtuálna cesta k jeho dosiahnutiu je pre nás dostatočne silná, motivujúca,, vieme potlačiť impulzy, ktoré nás z nej odvádzajú. Čiže sa porovnáva a je závislá na schopnosti “výberu” z potencionalít. Sám o sebe akt rozhodnutia / konania nepostačuje pre existenciu slobodnej vôle.
Takže je človek tvor so slobodnou vôľou?
Ako sa to vezme. Limity, ktoré nastavuje hardvér a sociálne prostredie (kultúra), kondiciovanie (výchova a skúsenosti) výrazne ovplyvňujú schopnosť tvoriť, virtualizovať potenciály – od geniality (napr.už spomenutý Isaac Asimov) až po simplexnosť (“nedovidí si ďalej od nosa”), rovnako tak aj nastavenia želaných výsledkov – svojho budúceho ja a “ovládania” svojho správania. Treba mať aj na pamäti , že generické želané stavy sú natvrdo kódované v genetickom kóde. Preto zdieľame mnohé konanie ako “zlé” a niektoré ako “dobré”. Je to evolučný koncept – koncept tých, ktorí prežili. Samozrejme nie je problém ho abstrahovať a rozširovať do podoby transcendetálneho programu na “prežitie”, napr. v náboženskej podobe.
Záverom teda nedisponujeme rozsahom slobody ako by si želali libertariáni ale ani nie sme takí limitovaní ako by zodpovedalo deterministom. Ale tak akurát, aby ma život potrestal za to, že miesto niečoho užitočnejšieho píšem toto. 😁
