O mysli, alternatívnych realitách a slobode (tak trocha kvantovo)

Potencionalita je stav, ktorý môže nastať. Realizácia tohto stavu má istú nenulovú pravdepodobnosť.

Žijeme v svete, ktorý nemá istoty. Má len pravdepodobnosti. Terajšok je daný. Budúcnosť potenciálna. Dôležitejšie je, že zrejme neexistuje možnosť spoznať dokonalo základný stav. Ani aktuálny, ani minulý. Vždy narazíme na hranicu kvantovej neurčitosti (bodaj ťa Shrődinger😁) To je nečakaná bariéra spoznateľnosti sveta.  Ostáva nám len pozorovanie pravdepodobností. Nevieme kde niečo je (na atómovo kvantovej úrovni), ale vieme odhadnúť, kde sa čo s akou pravdepodobnosťou nachádza. A nachádzať bude. Makroskopicky sa svet javí ako pochopiteľný, s pravidlami, s istotami. Ale len potiaľ, dokiaľ nezačneme predpovedať budúcnosť komplexných javov. Vtedy začne vykazovať rovnaké pravdepodobnostné črty ako má mikrokozmos.

Z pohľadu človeka ako tvora, ktorý má rád pravidlá, lebo mu dodávajú pocit kontroly nad životom, je to neutešená situácia. Chceme vedieť kde budeme. Lebo na tom záleží naše prežitie. A naše prežitie je ústredný hnací motor nášho konania. Napokon ako každého živého organizmu. A života vôbec.

Človek má jedinečnú možnosť. Schopnosť, ktorú mu dodalo vedomie. Vedomé vedomie. Vie tvoriť virtuálne obrazy reality. V podstate je jeho myseľ dopravným uzlom, centrom virtuálnych potencionalít. Vie uvažovať nad tým čo je, aj nad tým čo bolo. Vie vytvárať abstraktné svety čo mohlo byť a nebolo a čo nie je, ale môže byť. Vie v mysli konštruovať stavy, ktoré nie sú reálne. Vie sa medzi nimi pohybovať, prehrabávať, hodnotiť ich. Vie si z nich vyberať a uvažovať o  pravdepodobnosti ich vzniku. Túto schopnosť nemá žiaden iný organizmus na Zemi.

Ľudská myseľ je orgánom, ktorým vnímame vesmír. Jeho podstatu. Je orgánom zmyslu pre kvantovú potencionalitu sveta. Strediskom vnímania, tvorby, katalogizácie, schvaľovania a odmietania toho čo nie je, ale byť by mohlo. Je knižnicou virtuálnych potencionálnych realít. Je to pre nás taká bežná skúsenosť, že ju vnímame ako prirodzenú a nečudujeme sa jej dostatočne. Pritom je základom toho, čo vnímame ako ľudské. Toho, čo nás oddeľuje od ostatných živých organizmov. Čo nám dáva nesmiernu moc nad svetom. Je to základ toho, prečo napríklad existuje samotná myšlienka slobody. A ako to býva nič nemá len pozitívne dôsledky. Je to aj prameň nášho utrpenia. Nič nás netrápi viac ako myšlienka na to, čo mohlo byť a čo nie je – pocit straty, ale aj obava z toho, čo by negatívne nastať mohlo – pocit strachu. Obe emóciu idú ďaleko nad emócie zvierat. U jednej aj u druhej sú totiž spojené s vedomou bolesťou zo straty minulých alebo z obavy neexistencie budúcich pozitívnych alternatívnych realít. Realít, ktoré neprešli z potencionality do reality. Preto trpí človek viac ako zviera. Lebo vidí a cíti viac. „Aj za roh“. A trápi sa tým, čo neexistuje alebo neexistovalo, ale mohlo.

Je to priam xmanovská schopnosť, ktorou sme vyrástli nad ostatný život.  S ňou je spojená potreba zmyslu. Ale aj slobody.

Vieme, že sme schopní vidieť veľa potenciálnych možností. Ak sa snažíme a sme výnimočne nadaní, tak množina možností, ktoré si vieme predstaviť, je prakticky nekonečná. Existencia organizmu, ktorý je zahltený nekonečnosťou potencionalít, by bola kontraproduktívna. Odporovala by aj realite. V realite totiž sa virtuálne stavy – potencionality líšia pravdepodobnosťou, s ktorou by boli schopné sa zmeniť v realitu. Je síce pravda, že pri nekonečnom čase existuje teoretická možnosť, aby sa realitou stala aj tá najmenej pravdepodobná potencionalita, v skutočnosti človek nedisponuje nekonečným časom. Ktohovie či vesmír. Náš je starý (mladý) len necelých 14 miliárd rokov. Krátko na to, aby sa stali aj nekonečne nepravdepodobné stavy realitou. Človek má k dispozícii ešte o trocha menej času. Preto sú pre nás rozhodujúce pravdepodobnosti s najvyššou hodnotou. Keďže majú najväčšiu pravdepodobnosť nastať. Teda sú pre nás najvýznamnejšie.

Preto, keď sa prehrabávame v nekonečnom katalógu alternatívnych realít, ergo potencionalít, náš najváčší záujem zaujmú tieto 3 kategórie:

– tie s najväčšou pravdepodobnosťou

– tie s akceptovateľnou pravdepodobnosťou a

–  s najvyšším subjektívne vnímaným pozitívnym efektom

– s najvyšším subjektívne vnímaným negatívnym efektom

To, čo sa snažíme dosiahnuť pri hľadaní nášho zajtrajšieho ja je potencionalita s najvyššou pravdepodobnosťou a najvyšším pozitívnym efektom. Veľmi často je pred prvou subjektívne pozitívnou potencionalitou viacero neutrálnych alebo subjektívne negatívnych potencionalít s vyššou pravdepodobnosťou. Niekedy nastane situácia, kedy prevažuje pravdepodobnosť konkrétnej potencionality natoľko, že ostatné potencionality sú zanedbateľné. Vtedy máme pocit, že „nemáme na výber“. Keď nastane potencionalita s veľmi nízkou pravdepodobnosťou hovoríme o náhode. Ak ju vnímame pozitívne hovoríme o šťastí, ak negatívne o nešťastí.

Subjektívne vnímanie pozitivity a negativity má svoje úskalia. Ľahko možno podľahnúť krátkodobým subjektívne vnímaným pozitivitám na úkor svojho vzdialeného budúceho JA. Dnešný pôžitok je mojou osobnou radosťou, budúce strádanie nech je starosťou toho cudzieho človeka z budúcnosti 😊. Problém je, že dnešné JA dorastie do toho budúceho a to stáva nie vždy nadšeným dedičom toho „cudzieho“ ja z minulosti. Niekedy treba byť k svojmu „nenarodenému“ zajtrajšiemu (a pozajtrajšiemu) potenciálnemu JA milosrdný už dnes.

Osud

Osud je  často „prirodzený“ priebeh, teda realizácia reťazenia potencionalít s vysokou pravdepodobnosťou bez výraznejšej energie investovanej do zvýšenia pravdepodobnosti želaných (teda zvyčajne pozitívnych) potencionalít. Keďže každá realizovaná potencionalita ovplyvňuje pravdepodobnostnú hodnotu všetkých následných potencionalít, je zrejmé, že negatívne potencionality majú tendenciu zvyšovať pravdepodobnosť ďalším negatívnym potencionalitám. Obdobne, bohužiaľ v omnoho menšej miere je to aj pri pozitívnych potencionalitách. Menšia miera u pozitívnych potencionalít je daná tým, že zväčša vyžadujú na to, aby sa realizovali energiu a námahu. Zatiaľ čo negatívne potencionality majú vysokú pravdepodobnosť už „vrodene“.  No a niekedy zasiahne náhoda.

Náhoda

Náhoda je nepríjemný sprievodný jav pravdepodobnostného sveta. Svet, ktorý je prísne deterministický nás napĺňa pocitom kontroly. Ak viem, že sa niečo udeje len z dôvodu, že sa udialo niečo iné, tak nám to dodáva pocit bezpečia. Je to jednoduché, upokojujúce. Akcia – reakcia. Ak sa však občas stane, že sa realitou stane potencionalita s nízkou pravdepodobnosťou, ktorá akosi nezapadá do tohto pekne fungujúceho modelu, tak nás to zneisťuje na úplne základnej úrovni našej existencie. Sme totiž evolučne prispôsobení hľadať  vzory. Ak to, tak toto. Zdieľame túto schopnosť s ostatnými živými organizmami. Snahu pochopiť ako okolie funguje, jeho „princípy“. Pochopenie princípov – vzorov správania sa / fungovania okolia nám totiž dáva pocit, že vieme konať takým špecifickým spôsobom, aby sme maximalizovali naše zisky. Dodáva nám to pocit kontroly nad životom a je ešte aj odmenené príjemných dopamínovým „šľahom“. Viera v schopnosť ovplyvniť okolie a podmienky je tak silno  evolučne zakorenená, že vedie k rituálom. Rituály slúžia ako akcia, ako bod, od ktorého sa čaká, že vyvolá želanú reakciu. Šaman nadskakujúci v pestrofarebnom kroji, meniaci tanečné rytmy a pohmkávajúci tajomné zaklínadlá postupuje rovnako ako holub zavretý v klietke, ktorý je presvedčený, že jeho vôľa, jeho konanie je schopné donútiť experimentátora položiť do misky kúsok holubäj pochúťky. Ak je experimentátor obzvlášť neempatický alebo použije prístroj, ktorý pochúťky vkladá do klietky náhodne, holub súc nevedomí si rozsiahlosti reality, pripisuje príchod pochúťky svojmu konaniu. A keďže po nej túži rozvinie postupne v snahe pochopiť vzorec, na základe ktorého pochúťka sa v klietke ocitá, stále rozsiahlejší a komplikovanejší systém rituálov. Tancuje, šuchorí perie, nastavuje hlavu, skacká, píska. Rovnako ako ľudský šaman. Keďže je prísun pochúťky náhodný, tak po každom pozitívnom rituále sa ho snaží zopakovať a pri sklamaní z nefunkčnosti ho doplní o ďalší prvok. Stále si však zachová pocit, že veci má pod kontrolou. Nie úplnou, ale predsa len pod kontrolou. Je schopný NIEČO urobiť, aby dosiahol po čom túži. Je to teda veľmi evolučne starý pocit. Dokonca sa tešíme, aj keď je výsledok determinizmu akcie a reakcie pre nás negatívny. Lebo nám to dáva pocit, že môžeme spraviť NIEČO, čo ovplyvní realitu. Ak tento pocit stratíme, ak stratíme nádej, že veci vieme pochopiť, že vieme odhaliť vzorce reality, ak stratíme pocit, že vieme spraviť NIEČO, stratíme pocit, že máme veci pod kontrolou, že sme pánmi svojho osudu. A čelíme najhoršej emócii zo všetkých. Bezmocnosti. Preto nemáme radi náhody. Nenávidíme ich natoľko, že radšej prijmeme našu neexistujúcu vinu za udalosť, len aby sme si zachovali pocit kontroly nad životom. Lebo je to menej bolestné ako priznať, že náhoda existuje. Priznať, že sme ako ten holub v klietke a veci sa odohrávajú mimo naše schopnosti. Aj bez potreby experimentátora. Len tak náhodou. Lebo aj samotná existencia experimentátora je lepšia. Dáva nádej, že ho pochopíme, rozlúskneme jeho vzorce správania a budeme ich vedieť ovplyvniť. Surová, neosobná, necitlivá náhoda nám túto možnosť nedáva. Lebo neexistuje možnosť ako v náhodnom jave nájsť vzorec. Teda neexistuje možnosť vykonať nič. Len strpieť dôsledky. To je pokorujúce, zneisťujúce a pri dnešnom (a nielen dnešnom) narcistickom prežívaní dokonca vrcholne poburujúce.

        Samozrejme náhodu si vcelku uvedomujeme a dokonca ju radi používame ako vinníka. V situácii, keď nedošlo k významnej osobnej škode, ale k udalosti, ktorá predstavovala negatívne dôsledky pre naše okolie a zároveň padal tieň viny na našu hlavu. Vtedy vytiahneme náhodu len tak „náhodou“ ako ochranu nášho ega. Bez ohľadu či je obvinenie náhody oprávnené alebo nie.  Lebo nie všetko čo náhodne vyzerá je náhodou.

Odhad pravdepodobnosti

Pravdepodobnosť je veľmi „tricky“ záležitosť. Aj keď náš mozog dokáže vytvárať veľké množstvo virtuálnych realít s vnímaním ich pravdepodobností má celkom závažné problémy. Pravdepodobnosť ako ju vníma mozog je vzdialená poctivému matematickému výpočtu. Mozog sa vo výpočte pravdepodobnosti mýli často. Niekedy zásadne. Mozog pri „výpočte“ totiž podlieha komplexu rôznych vplyvov. Predchádzajúcim skúsenostiam, svojmu aktuálnemu stavu – emóciám, vigilite a lucidite, rôznym predpokladom, vplyve výchovy a rozmanitým sociálnym interakciám. Aj svojmu želanému výsledku alebo vyhnutiu sa neželanému výsledku. A samozrejme aj svojej geneticky danej štruktúre, ktorá predisponuje k rôznemu spracovaniu informácií. Výsledok „výpočtu“ je tak ďaleko od suchopárnosti matematiky. Zavádza do celého procesu hodnotenia pravdepodobnosti obrovskú šírku komplexity. Čo horšie, často želané stavy, zatiaľ virtuálne, sú na konci viacerých ostatných udalostí, s ktorých každá má samostatnú pravdepodobnosť a prichádza s vlastnými potencionalitami. Odhadnúť pravdepodobnosť „skolabovania kvantového stavu“ virtuálnej potencionality v reťazci ďalších nutných stavov sa stáva niekedy úplne nemožné. Preto vieme pomerne dobre odhadnúť, čo budeme robiť zajtra ráno, ale mimoriadne ťažko vieme odhadnúť čo budeme v rovnakom čase robiť o mesiac, o rok. Každá potencionalita totiž ovplyvňuje pravdepodobnosť všetkých ďalších potencialít. Buď ich pravdepodobnosť zvýši alebo zníži. Alebo ostane neutrálna. Do toho všetkého treba prirátať, že človek nie je uzavretý systém, ale podlieha vplyvom všetkého okolia, dokonca aj úvahovo vzdialeného. To vnáša do celého odhadu a skutočnej reality ešte väčšiu komplexitu a nevypočítateľnosť.  Napriek tomu sme si pomerne istí (na makroskopickej úrovni), že isté udalosti dokážu pravdepodobnosť následných potencionalít znížiť alebo zvýšiť. To nám dáva možnosť zapojiť sa do celého procesu nielen ako nositeľ virtuálneho sveta nekonečných možností, ale ako priamy účastník s vplyvom na zvyšovanie / znižovanie pravdepodobností potencionalít.

Sloboda

Sloboda je dôsledkom existencie vedomia schopného vytvárať abstrakcie alternatívnych stavov. Je schopnosťou tieto abstrakcie tvoriť.

Sloboda je aj možnosť napĺňať vybraté virtuálne a  potenciálne stavy „toho čo by byť mohlo“ vlastnou aktivitou.

Sloboda je pojem čisto ľudský. Radi o nej hovoríme, radi za ňu (a proti nej) bojujeme. Vnútorne cítime, že je lepšie byť slobodný ako nie slobodný. Nie celkom sa zhodneme čo to ale sloboda je a ťažko sa hľadá jasná a krátka definícia. Často ju vymedzujeme ako stav neprítomnosti niečoho obmedzujúceho.

Ako vysvetliť slobodu „kvantovo“?

Ak človeka zredukujeme (pre zjednodušenie) na vlnu a budeme ho brať ako samostatnú jednoduchú entitu a nie za nesmierny komplex vzájomne prepojených procesov, tak môžeme povedať, že v každom momente svojej existencie má k dispozícii nejakú množinu budúcich potenciálov stavu svojho budúceho ja (potencionalít). Sloboda nie je stavová veličina, stav, v ktorom sa nachádza je už daný (vlna skolabovala) a nezmeniteľný. Sloboda je časová veličina a pozostáva z dvoch zložiek:

– množina potencionalít jedinca – potenciálnych stavov budúceho ja (a schopnosti o nich uvažovať)

– možnosti realizovať kroky k zvýšeniu pravdepodobnosti uskutočnenia niektorej potencionality (teda kolapsu vlny, jej oblaku potencionalít do konkrétneho stavu)

Obmedzenie množiny potencialít alebo obmedzenie možnosti realizácie konkrétnej potenciality je obmedzenie slobody.

Nuž, aby to nebolo jednoduché obe zložky sa vzájomne ovplyvňujú. Každá potencionalita má istú pravdepodobnosť. Čim väčšia je pravdepodobnosť potencionality, tým menej náročné sú kroky vedúce k jej naplneniu. A naopak potencionality s malou pravdepodobnosťou vyžadujú mimoriadne náročné kroky na svoju realizáciu. No a potom je tu ešte náhodnosť – čiže možnosť naplnenia potenciality s malou pravdepodobnosťou bez nutnosti energeticky náročných postupov. Pokiaľ nastane takáto potencionality a hodnotíme ju ako pozitívnu, nazývame to šťastím. Naopak ak nastane potencionalita s negatívnym hodnotením (obzvlášť ak nastane napriek našej snahe o pozitívnu potencionalitu), smutne hovoríme o nešťastí. ( O nešťastnej náhode radi hovoríme aj vtedy ak (ne?)vedomky robíme kroky, ktoré pravdepodobnosť takej potencionality zvyšujú, ale je osobne uľavujúce vyhovoriť sa na „osud“ ako priznať omyl realizovaných krokov).

Sloboda teda nie je stav v akom sa nachádzam, tento stav je už daný a nezmeniteľný v momente existencie. Sloboda je možnosť výberu z potenciálov svojho budúceho ja. Sloboda nie je dnešná, ale zajtrajšia, pozajtrajšia, popozajtrajšia veličina. Sloboda je možnosť vybrať si dnes rozhodnutie a realizovať ho pre naplnenie potencionality svojho budúceho ja.

Všetko, čo redukuje možnosť výberu alebo zneschopňuje realizovať potencionalitu zajtrajšieho ja je obmedzením slobody.

Aj keď potencionality zajtrajšieho ja sú takmer nekonečné, pravdepodobnosti konkrétnych potencionalít sa výrazne rôznia. Obmedzenia sú prírodzené a umelé.

Prirodzené obmedzenia

Človek už pri vzniku svojho ja je obmedzený rozsahom pravdepodobností konkrétnych potencionalít. Je to dané konkrétnym usporiadaním základného stavebného kódu – DNA. Tá definuje základné nastavenie telesných proporcií, fyziologických parametrov aj všeobecných základov funkcie mozgových štruktúr. Ak je geneticky daná malá telesná výška, potencionalita byť hviezdou basketbalovej NBA dostáva výraznú ranu. Nie, nie je to vylúčené, ale pravdepodobnosť takej budúcnosti je veľmi, veľmi nepravdepodobná. Čiže už pri počatí je naša sloboda, naša množina potencionalít obmedzená (zvýšením alebo znížením pravdepodobnosti konkrétnych potenciálnych stavov budúceho ja).  V momente narodenia je náš potenciál obrovský, ale už riadne osekaný. A každý nepriaznivý vplyv počas gravidity nám môže osekať množinu ešte viac.

Potom nasledujú roky rastu, dospievania, míňanie jednotlivých životných míľnikov. Prostredie, vek, choroby nám množinu potenciálov obsekávajú ako zbesilý maniak mačetou (v skutočnosti je to skôr poriadkumilovný účtovník prerátavajúci pravdepodobnosti potencionalít). S každou iteráciou svojho ja (s každým ďalším ja) postupne „praskajú a miznú“ nielen jednotlivé potenciality, ale celé veľké skupiny potencialít. Na konci sa celý vesmír potencionalít pri našom zrode scvrkne na jedinú – smrť. Iste aj v tomto momente sú prítomné potenciality naďalej, ale ich pravdepodobnosť je nekonečne malá, preto z praktického hľadiska ich možno považovať – a aj považujeme -za neexistujúce.

Umelé obmedzenia

Umelé obmedzenia, ktoré obmedzujú možnosť potenciálov zo sociálneho hľadiska. Je zjavné (a štatisticky dokázané), že pravdepodobnosť napríklad byť milionárom je u ľudí, ktorí sa narodia vo výrazne chudobných podmienkach výrazne nižšia, než u detí miliardárov. Naopak tieto deti majú výrazne vyššiu potencionalitu byť choré, trpieť psychickými poruchami, mať sklon k závislostiam a zomrieť v mladšom veku. Čiže sociálny kontext existencie výrazne vplýva na pravdepodobnosti jednotlivých potencionalít, aj keď tie môžu byť prítomné v rôznych skupinách rovnako. Znamená to, že na dosiahnutie konkrétnej potencionality je potrebné pri istých východiskových podmienkach vydať výraznejšie množstvo energie. Nie to, že sú nedosiahnuteľné.

Iným umelým obmedzením množiny potencionalít je zásah do schopnosti jedinca tvoriť virtuálne alternatívy. Vystavenie jedinca ideologickému „brainwashingu“ znižuje schopnosť jedinca tvoriť virtuálne alternatívy.  Výsledkom je znížená schopnosť vytvoriť si potencionalitu samotnú, tým odpadá „obmedzovačovi“ potreba riešiť (obmedzovať) prípadné konanie vedúce k uskutočneniu potencionality. Mechanizmus „autocenzúry“ má síce nákladné vstupné investície, ale má výhodu v ľahšej následnej „údržbe“. Pomáha mu v tom aj mechanizmus myslenia, kedy sa nepripúšťajú vedomé úvahy o „nevhodných“ potencionalitách, ale zatláčajú sa do nevedomia. Do vzniku klinických ťažkostí (emočné a somatizácie).

Zjavným a najbežnejšie vnímaným obmedzením slobody je obmedzenie realizácie krokov, ktoré by jedincovi umožnili zvýšiť pravdepodobnosť realizácie potencionality. Napríklad ho vystaviť podmienkam, ktoré apriori limitujú možnosť konať. Klasickým prípadom je väzenie alebo akékoľvek iné obmedzenie v priestore. Čokoľvek by si jedinec aj vybral z katalógu virutálnych alternatív svojho budúceho ja, nemá možnosť konať v prospech svojho výberu.

Človeka však nemožno obmedziť kompletne. Keď sa zásadne limituje možnosť jeho konania, stále mu ostáva možnosť neprijímať stravu a tekutiny. Alebo suicidovať. Je to spôsob akým môže „vybabrať“ so svojim väzniteľom a zachovať si pociť slobody. A ešte svojmu väzniteľovi spraviť natruc. Aj keď je to potencionalita ničiaca všetky ostatné. Ale sýti ego. Ľudia radi kŕmia svoje ja, aj napriek tomu, že tým strácajú, ochudobňujú svoj „pool“ potencionalít.

Ochorenia

Jednou z obmedzení slobody sú ochorenia. Narúšajú schopnosti realizovať kroky, pre ktoré sa sami rozhodneme, resp. by sme mali potanciál realizovať, ak by nebolo ochorenia. Špeciálnou podskupinou sú psychické ochorenia. Dokážu významne ovplyvniť našu schopnosť tvoriť a vyhodnocovať alternatívy svojich budúcich potenciálov a aj vyberať efektívne kroky k ich realizácii.

Ak je zvýšením slobody, teda zvýšením schopnosti realizovať vybraté potencionality, napr. návrat pohybu pri ochorení končatiny (napr. po zlomenine nohy), tak liečba duševných porúch prináša ešte väčší benefit. Nevracia len schopnosť konať, ale najmä schopnosť tvoriť, hodnotiť a posudzovať pravdepodobnosti potencionalít. Čiže neumožňuje len konať, ale vracia možnosť slobody výberu. Rozširuje dostupnú virtuálnu knižnicu alternatív existencie. Z môjho pohľadu je to viac oslobodzujúce než zhojenie zlomeniny. Práve preto, že navracia moc, jedinečnú moc ľudskej mysle, do „rúk“ pacienta.

Výchova a ochrana

Umelé obmedzenia sú teda také obmedzenia, ktoré sú prevažne dôsledkom konania iných ľudí. Obmedzením je aj výchova a dohľad. V momente krátkeho obdobia je každá regulácia a obmedzenie potencionalít narušením slobody. Dobrá výchova a dobré regulácie vedú k zníženiu pravdepodobnosti výskytu negatívnych stavov budúceho individuálneho JA a zároveň tým umožnia zvýšenie pravdepodobnosti výskytu dobrých potencionalít v čase.

Zlá výchova a zlé regulácie prinášajú opačný efekt. Zvyšujú pravdepodobnosť negatívnych stavov.

Čo je dobrá výchova a dobrá regulácia je rozsiahla otázka, bez znalosti jednoznačnej odpovede. Niekedy totiž aj zlé prostriedky vedú k nečakane pozitívnym výsledkom. S malou, ale nie nenulovou pravdepodobnosťou. Našťastie. Len tie pravdepodobnosti sú častejšie v neprospech tých pozitívnych potencionalít.

Čo je a čo nie je obmedzením slobody

Ako vidno z povedaného vyššie, obmedzenie dneška, dnešného výberu, ak je vedené v zmysle zachovania benefitu pozitívnych zajtrajších potencionalít a schopnosti ich dosiahnuť, je vnímané ako pozitívne. Iste nie je sloboda nechať dvojročné dieťa pobehovať vonku osamotené po zotmení. A jeho odvedenie do domu, aj „za ucho“, je síce obmedzením množiny potencionalít, ale najmä redukuje pravdepodobnosť výskytu tých negatívnych a je cestou ako zachovať nádej pre tie pozitívne v budúcnosti.

Prebrať zodpovednosť za život druhého je teda akceptovateľné, dokonca zákonne ak je objektívne dané, že jedinec nie je schopný dostatočnej virtualizácie potencionalít a zhodnotenia ich výhodnosti pre jeho život alebo výberu ciest k ich naplneniu. Preto do určitého veku je toto právo vyhradené iným osobám – rodičom. To isté sa dá aplikovať aj na ľuďí  postihnutých chorobou, obzvlášť psychickou.

Nie je však pravdou, že obmedzenia slobody sú vyhradené len ľuďom objektívne neschopným dostatočne uváženého výberu. Slobodu obmedzujeme aj ľuďom s predpokladanou dostatočnou kapacitou – napr. regulácie, dane, podmienky prijatia do zamestnania na určitú pozíciu – všetko sú to obmedzenia slobody jedinca. Rovnako ako obmedzenia ľudí, ktorí si vyberajú potencionality s negatívnym dopadom na okolie. Tieto obmedzenia znižujú možnosť výberu rozhodnutia na vlastnú cestu podľa vlastného uváženia. Ale zabezpečujú zvýšenie šance zachovania potencionalít pre ostatných. Ale aj to má (ako všetko) svoje nástrahy. Prenechať moc nad vlastným osudom iným a teda sa sťaby zbaviť tiahy zodpovednosti za svoj život, je síce lákavé, ale mimoriadne nebezpečné. Ako povedal Ronald Reagan, niet desivejších slov v angličtine ako „we are from goverment and we are here to help“. Štát, resp. jeho reprezentácie radi sľubujú postarať sa o dobro svojich občanov, ale netreba zabúdať, že ich prvotnou motiváciou je naplnenie ich vlastných túžob, potencionalít a sľuby, resp. sľúbené istoty sa môžu skončiť veľmi, veľmi nepekne. Preto každého, kto sľubuje, že koná iba pre cudzie dobro treba vyberať veľmi opatrne a najmä sa pýtať ako to chce spraviť. Lebo na konci zväčša nebude ani dobro, ani sloboda. A aj keď to uľaví egu, že máme za svoju mizériu hneď poruke vinníka, situáciu to v skutočnosti nezlepší. Len zhorší vyhliadky aj pre ďalšie generácie.

Záver

Posudzujme regulácie a obmedzenia z pohľadu zachovania budúceho potenciálu jedinca, nie z pohľadu dnešného stavu. Sádra na nohe obmedzuje, ale je prísľubom budúcej slobody behať, jej nenasadenie je síce slobodou dneška, ale obmedzením zajtrajška – zle zrastená noha bude redukovať slobodu dlhodobo. Na rozdiel od sádry rovnako tak obmedzenie dnešnej „slobody“ u ľudí neschopných valídne „virtualizovať“ svoje potencionality a posudzovať cesty k nim je „sádrovým obväzom duše“. Pre uzdravenie a zachovanie čo najväčšieho potenciálu zajtrajšieho JA. Buďme však opatrný. Pod pojem ochrany budúceho dobra sa dá zahrnúť aj veľa veľmi nepekných vecí. Pre dnešný pocit moci, teda narcistického uspokojenia „ochrancov“.

A keď vyberáme z knižnice virtuálnych alternatív, vyberajme tak, aby sme múdro nielen volili svoje potencionality, ale aj cesty k nim. A nedajme si zobrať právo vybrať si ich a k nim vedúce cesty. Aj keď riskujeme zlyhanie, bolesť a straty. Ale je väčšia pravdepodobnosť tých správnych ziskov.

Nuž a nezabúdajme, že cesta k potencionalite je často dlhá, náročná a vyčerpávajúca. Preto si buďme vzájomnou oporou, lebo na ceste osudu (teda v reťazci potencionalít) budeme všetci nevyhnutne padať a zlyhávať. Lebo najväčšou želanou potencionalitou je prežiť nielen individuálne, ale aj ako druh v našom potomstve.