O dôvere
Spoločnosť, ktorá nie je schopná vzájomnej dôvery zaniká. Zanikne preto, že prestanú fungovať mechanizmy, ktoré umožňujú jej chod. Čím komplikovanejšie usporiadaná je spoločnosť, čím väčší počet ľudí je v spoločnosti zapojený, tým dôležitejšia je dôvera. Malé skupiny si vedia dôveryhodnosť svojich členov overiť, kontrolovať a aj vynútiť rýchlo, pravidelne a vedia sa pripraviť na prípadné zlyhania vopred. Veľké komplexné a mnohopočetné spoločnosti nie. Tie sú odkázané na vieru v existenciu vzájomnej dôveryhodnoti až to posledného nomentu – momentu implózie. Následne skolabujú.
Nutnosť spoľahnutia sa na iného človeka je zúskostňujúca. Zavádza totiž ( ďalšiu ) premennú do osudu jedinca, ktorá nie je úplne v jeho moci. Môže sa ju snažiť (aj úspešne) ovplyniť vlastným správaním, ale vždy tam ostane tá otázka – čo keď? Je to základná otázka každého vzťahu. Partnerského, obchodného… Veľmi intímna otázka priamo sa dotýkajúca základov jeho vlastného bytia. Nie je to len otázka priameho ohrozenia zo strany druhých. Je to aj otázka, že keď prídu zlé chvíle (a tie určite prídu), pomôžu mi? Môžem IM veriť, že budú konať v môj prospech?
V komplexnej spoločnosti sme odkázaní na špecializáciu jednotlivcov. Je to trade off za efektívnejšie fungovanie jedinca aj celku. To, že viem robiť veci na kvalitnej úrovni, je moja výhoda a zároveň aj moja poistka voči ostatným, ktorí robia veci, ktoré si neviem zabezpečiť (kvôli vlastnej špecializácii) sám. Lebo aj oni vedia robiť niektoré veci na kvalitnej úrovni, ale nie na tej a v tom zameraní ako to robím sám. Čiže ich kvalita je ich poistkou voči mne. Keď sú to ľudia, ktorých osobne poznám a vecí, ktoré treba zabezpečiť je málo, tak viem odhadnúť riziká. Ak je tých vecí na zabezpečenie veľa a robia ich ľudia, ktorých nepoznám a nemám ani nádej ich spoznať, tak musím len veriť, že ich budú konať tak, aby boli v prospech ostatných. Množstvo neistoty spojené s odkázanosťou na neznáme osoby sa dramaticky zvyšuje v zložitej spoločnosti a ich podiel obsiahne na základných atribútoch života jedinca skoro všetko.
To je aj dôvod, pre ktorý niektorí unikajú do prostoty samostatnosti (preperi, únik „mimo civilizáciu“). Je to snaha o odmietnutie rizika spojeného s nutnosťou dôvery v neznáme osoby.
Toto odmietnutie rizika sa prejavuje aj v základných životných rozhodnutiach. Nevstúpenie do dlhodobého partnerského vzťahu, nedajbože manželstva, má často dôvod v neakceptácii rizika spojeného s investíciou vlastných zdrojov (skutočných a najmä emočných). Neschopnosť dôvery v druhého človeka je základom „šetrenia zdrojov“ na prípad zlyhania „obchodu“, ponechanie si „zadných vrátok“. Slabé odhodlanie (pre úzkosť z rizika ) vedie k menšiemu uvoľneniu zdrojov investícií a nečudo, že vzťah zlyháva, čo len potvrdzuje akoby správnosť tohto postoja. Ten sa utvrdzuje viac a viac s každým zlyhaním a na konci je jedinec, ktorý do vzťahu nie je ochotný investovať nič. Následne si tento postoj racionalizuje, glorifikuje, keďže musí utlmiť úzkosť (a pocit zlyhania), spojenú s odkázanosťou na samotu.
Skoro identicky to prebieha na úrovni spoločnosti. Opakovane oklamané skupiny prestávajú veriť ostatným skupinám a izolujú sa od nich. Majú snahu vytvoriť vlastné podskupiny, kde môžu „investovať“ svoju dôveru. Čím viac podskupín, každá s deficitom istej činnosti, tým viac zlyhávania celospoločenského fungovania. Napokon si podskupiny deficitné položky (tie ktoré nevedia samy produkovať) zaobstarávajú násilím voči iným skupinám. Lebo aj základný obchodný vzťah vyžaduje aspoň minimálnu vzájomnú dôveru.
Čím viac atomizovaná spoločnosť a čím viac je redukovaná vzájomná dôvera, tým viac násilia existuje vo verejnom priestore. Násilie je totiž jediná „zbraň“, ktorú mám vo svojej moci a nemusím sa spoliehať na dôveru v iných. Násilie je možné realizovať ako jediné bez nutnosti vzájomnej dôvery. Je moje, osobné a nezávislé. Je jedinou (neveľmi spoľahlivou, ale každému dostupnou) zbraňou voči okoliu v stave neexistencie dôvery. Ak ničomu neverím, stále môžem udrieť. Najmä ak mám pocit, že iné nemôžem.
Isto možno páchať násilie aj kolektívne, ale už to vyžaduje vzájomnú dôveru medzi členmi agresívnej skupiny.
Preto existencia komplexných spoločností je postavená na dôvere.
Odkiaľ tá dôvera pramení?
Ochota sociálne žiť a riskovať je daná geneticky. Evolučne sme vybavený silným sociálnym pudom. Prežili a rozmnožili sme sa len vďaka schopnosti sociálne kooperovať. Človek ako samostantný jedinec voči prírode nemá v podstate žiadnu šancu. Naša evolučná výhoda je schopnosť vzájomnej spolupráce, rozdelenia úloh medzi jednotlivých členov skupiny a to koordinovane v prospech celej skupiny.
Osamelý človek doslova vädne. Nie sme schopný žiť oddelene. Naše oddelenie od kolektívu nás odsúdi na utrpenie a smrť. Z toho vyplýva aj katastrofický pocit ak má jedinec pocit „vytlačenia“ mimo skupinu.
Druhý zdroj je zdieľaný príbeh. Príbeh, ktorý sa rozhodli nasledovať jednotlivci skupiny, a ktorý ich zjednocuje v cieli a prostriedkoch jeho dosiahnutia.
Tretí zdroj je skúsenosť. Ak veci fungujú, je to upokojujúce. Znamená to totiž, že ostatní konajú v súlade so spoločným cieľom, aj v prípade ľudí, ktorých nepoznám. Ak žijem v spoločnej (dlhej) ulici aj s ľuďmi, ktorých nepoznám a nie sú známe prípady protispoločenského konania, môžem predpokladať, že ostatní fungujú v medziach akceptovateľného života, tzn. kooperujú a nepredstavujú ohrozenie. Teda im môžem dôverovať.
Ľudia, ktorí si vzájomne dôverujú nie sú len menej náchylní k násiliu, ale aj k lepšej kooperácii. Lepšia kooperácia vedie k efektívnejšiemu fungovaniu a k rastu celej spoločnosti. Rast zabezpečuje lepšie vyhliadky na prežitie všetkých členov a dôvera sa zvyšuje. Spätnoväzobne to vedie k väčšiemu odhodlaniu investovať vlastné zdroje do vzájomnej interakcie. A rast pokračuje.
Dôveru si nemožno vynútiť. Dôvera je založená na skúsenosti zo vzájomnej úprimnej spolupráce a vzájomného prospechu. A to dlhodobo.
Možno vynútiť spoluprácu násilím, ale taká spolupráca je slabým odtieňom dobrovoľnej spolupráce. Nevedie k ochote participovať celou svojou osobnosťou, degraduje invenciu, kreatiitu a výsledkom je výrazne nižší rast. Klasickým príkladom je porovnanie kapitalizmu a socializmu. Technologická úroveň v prebehu niekoľkých desaťročí sa dramaticky rozišla na prospech slobodného sveta. A to napriek dostatku kreativity (až geniality) prítomnej v socialistických krajinách. Doteraz ju pohrobkovia socializmu (najmä Rusko) neboli schopní ani len dobehnúť na dohľad.
Z čoho vyplýva nedôvera?
Z neznámeho.
Neznáme osoby, ktoré nie sú ukotvené v systéme (nemajú históriu) vyvolávajú minimálne obozretnosť, väčšinou priamy odpor. To nie je dané rôznymi dnes postulovanými teóriami o „zlej škaredej kultúre“, ale základnou obavou o rozvrat systému dôvery.
Ak sa získa dostatočná skúsenosť / história, že novoprichádzajúci sú schopní sa do systému dôvery zapojiť, obavy upadajú.
Vysvetľovať nedôveru v imigrantov z inej kultúry „vrodenou nenávisťou, bielou nadradenosťou“ a pod., je rovnaká prostoduchosť ako vyčítať banke, že odmieta vydať veľkú pôžičku neznámej osobe. Nie je totiž rasovo motivovaná. Je motivovaná cudzosťou.
Zo známeho opakovaného zneužitia dôvery
Strata dôvery je mimoriadne bolestná. Preto je zánik dôvery taký osobne bolestný vo vzťahu, lebo spochybňuje všetky rpredchádzajúce rozhodnutia, vymaže prakticky celú etapu života a zanechá človeka nielen v strate investícií, ale aj s mimoriadne nalomenou ochotou dôverovať v budúcnosti. Sklamaní a opustení ľudia sú mimoriadne ľahkou korisťou pre manipulatívnych predátorov. Lebo napriek nedôvere stále túžia po spolupráci (po láske a vzájomnosti). To samozrejme vedie k ďsľšiemu sklamaniu a tak sa prepadajú do stavu frfľania, bezperspektívnosti, úzkosti a až klinickej depresie. A ostávajú nespôsobilí zapojenia sa do spoločnosti viac ako len formálne.
Z rozpadu spoločného príbehu
Zánik spoločného príbehu, spoločnej motivácie, spoločného ukotvenia morálnych štandartovej vedie k situácii, že už nemožno veriť iným, keďže zdieľajú neznáme ciele. Alebo známe a nekompatiblné ciele.
Prečo nedôvera v postsocialistických krajinách je väčšia?
Lebo desaťročia žili spoločnosti v systéme, ktorý bol založený na moci – nútenej spolupráci. Socializmus nie je dôveryhodná spoločnosť (v prenesenom aj doslovnom zmysle). Vychádza z existencie vnútorného nepriateľa (čo je základná nutnosť (nielen) socializmu) a trvalom podozrievaní každého člena navzájom a moci voči všetkým. Spolupráca je nútená, násilná a nie dobrovoľná. Súdruhovia neverili ničomu menej ako možnosti, že ľudia si vyberú socializmus sami. Preto im nedôverovali. To je oprávnený postoj moci, ktorá má jediný cieľ udržať sa. Zachovanie moci ako jej jediný atribút nemôže byť založené na dôvere, len na kontrole a násilí.
Vedenie, ktoré je vyberané na základe dôvery a jeho cieľom nie je udržanie moci za každú cenu si môže dovoliť dôverovať ľuďom. Lebo ak nekoná dobre a je vymenené (alebo sa jednoducho ľudia zmýlia a vedenie akceptuje slobodu rozhodutí – aj tých zlých), bude to chápať ako správny krok k udržaniu a rozvoju celku. V prípade omylu ako nešťastnú aplikáciu inak správneho princípu.
Čiže postsocialistické krajiny vychádzajú zo systému nedôvery, umocnenému prechodom cez systém atomizácie a bezbrehej amorality – na Slovensku 90 roky a 3. vláda Smeru). S opakovanou stratou dôvery a následným sklamaním (napr.Matovič). A samozrejme z nesmiernej propagandy (USA, Rusko). Nanešťastie Rusko vyhralo.
Neveríme si. Nefungujeme. Čo s tým?
Cestou z marazmu nedôvery, atomizácie a nevraživosti nie je výhra jednej strany. Žiadnej.
Cestou je prestať hľadieť na ostatných ako na jednodimenziálne bytosti.
Človek nie je charakterizovaný svojim pôvodom, farbou pleti, sexuálnou preferenciou, či svojim postojom v konkrétnej otázke.
Skúsme sa pozerať na druhého ako na nesmierne širokú a zložitú bytosť. Plochosť pohľadu vedie k dehumanizácii človeka, k presvedčeniu, že na základe jednej položky (z jeho mnohých) sa stáva blížny nezmieriteľným nepriateľom a bezprostredným ohrozením, k pocitu morálnej nadradenosti každej strany a napokon k nutkaniu ukončiť jeho existenciu.
Nie. Človek je zložitá, komplikovaná bytosť so svojou vlastnou históriou utrpenia, túžob a nádejí. Je viac než jedna, dve položky. Je to ako hodnotiť knižnicu na základe obalu prvej knihy, ktorá nám padne do oka.
Zachovajme a obnovme si schopnosť nesúhlasiť a napriek tomu mať k sebe vzájomnú úctu. Poznám ( a mám to šťastie, že ich poznám ) veľa ľudí, s ktorými sa nezhodnem v niektorých témach. Napriek tomu sú to úžasní, dobrí a skvelí ľudia. A teším sa ak sa stretneme (a v niečom nezhodneme).
To neznamená, že si každý úctu zaslúži. Nie. Určite si ju však zaslúžia ľudia, ktorí sú na 98% dobrí ľudia a to 1-2% nezhody neznižuje ich zvyšok. Ak nebudeme schopní vidieť okrem jednej témy aj zvyšok zabijeme sa navzájom.
Nie covid, ukrajina, rusko, izrael, woke, to všetko sú veľké témy, ale strata priateľstva ich presahuje.
Napokon môžme si byť takí istí tým, že sme to my kto máme v každej otázke pravdu? A chceme kvôli omylu prísť o rodinu, priateľov?
Isto sú aj ľudia, s ktorými by sme nechceli byť, zdieľať jeden priestor, možno dokonca nimi opovrhujeme, ale to nie je pre rozdielnosť v jednom, dvoch názoroch, však?
Všetci máme spoločný cieľ.
Prežiť.
Nikto nemá iný cieľ.
Stratégie, ktoré k tomu cieľu vedú sú rôzne. Niektoré lepšie, niektoré horšie. Niektoré sú úplne protikladné k cieľu.
Skúsme akceptovať, že tento spločný cieľ nás spája. A diskutovať o stratégii.
Stratégiou nie je eliminácia inej skupiny, len preto, že nezdieľa našu stratégiu.
Stratégiou nie je uctievanie zlodejov a vrahov.
Stratégiou nie je popretie biológie.
Skúsme aspoň na začiatok hľadať také stratégie, ktoré nám umožnia zvýšiť množstvo vzájomnej dôvery.
Ak nebudeme schopní ctiť si jeden druhého a zhodnúť sa na tomto bode, vnútia nám stratégiu nášho života – zhora, ľudia, ktorí vyznávajú zlé (a vyskúšane zlé) stratégie, maximalizujúce ich mocenské krátkodobé zisky na náš úkor.
Ak podľahneme klamu infantilného narcizmu, chlácholivého na vlastné ego, bez schopnosti zamyslenia, opravy a odpustenia budeme len banda rozmaznaných frackov behajúcich bezcieľne po dome. Dome plnom nebezpečných hračiek a s horiacou izbou na poschodí.
